Stalo sa, že som sa na tej hlavnej ceste cítil asi veľmi bezpečne a zabudol som kontrolovať náklad, spoluvozeň. Ten sa ako odpojený vagón vybral na inú koľaj, inú cestu. Odbočil na výhybke a kus cesty išiel mojím smerom, tesne vedľa mňa. Ja som si však nevšimol, že je inde a včas som nereagoval na jeho samostatnosť.
Mali sme spoločnú cieľovú stanicu, ktorú sme si vysnívali, no môjmu vagóniku sa to asi až také ideálne nezdalo. Zviezol sa s vlakom, ktorý sa zdal ideálnejší. Ideálnejší a v tej chvíli asi dával pre môj vagónik viacej možností, viacej rozletu, viacej voľnosti.
Dnes je môj vagónik opäť pri mne. Opäť ideme peknou a aj kľukatou cestou. Teraz sme spolu, na jeho výlet mimo cesty som už aj zabudol. Nie úplne, ale pomaličky zabúdam. Je to ťažké, bolí to. Som ostražitejší, ako som bol. Dávam naň pozor, aký som nikdy nedával, lebo som mu veril.
Milujem ten vagónik, tak ako som ho miloval a asi aj viac. Verím mu, no nie tak ako pred tým. Verím mu menej a dúfam, že mu opäť budem veriť na 100%.
Som na seba hrdý. Hrdý preto, lebo som bojoval, tak ako som vedel. Bojoval som za môj vagónik a tiež za minivagónik, ktorý sa stal súčasťou nášho spoločného života asi pred rokom. Mám ich naspäť a som šťastný.
Už som raz písal, že je vždy za čo bojovať a teraz pridávam vetu: Bojovať treba stále.
Bojujte v čase kríz, ale aj v čase mieru a pokoja. Bojujte proti nepriateľom, ale aj proti sebe, proti vlastnej sebeckosti, ľahostajnosti. Bojujte však vždy za blaho iných. Podľa mňa, no vlastne podľa môjho kréda, ktoré som v tejto chvíli pochopil: "Najkrajšie šťastie je, keď urobíte šťastnými iných."
Ja sa o to budem usilovať celý svoj život.
