Bola nedeľa večer. S manželkou sme sa dohodli, že ráno beriem našu Tamarku do jasieľ ja. Ok, súhlasil som. Obával som sa, či to zvládnem. Nemyslel som pritom na to, či ju tam zvládnem zaviesť, ale na to či ju tam zvládnem nechať a napriek plaču odísť.
Pondelok:
Z domu sme vyrazili niečo pred siedmou. Do práce som bral, ako každé ráno, aj moju maminu. Manželka nám dala inštrukcie. Obliekla malú, ktorá vyzerala ako princezná. Krásne rifľové šaty a ružový svetrík a na nedávno ostrihanej hlávke krásna ružová šatka.
- A mamina, ty nechoď do jasieľ, lebo sa malá len viacej rozplače!
Znel príkaz mojej manželky.
- Dobre.
Odpovedala moja mama.
Nasadli sme do auta a vyrazili. O chvíľu sme boli pred jasľami. Cesta nám ubiehala rýchlo. Malá spievala nám a my jej. Keď spievala ona, my sme tancovali a keď sme spievali my, tancovala ona. Tancovaním myslím samozrejme len zdvihnutú ruku a pohyb ňou. Keby ste videli, ako vie hýbať tou svojou ručičkou. Vystúpili sme a vošli do jasieľ. Cestou som si rozmyslel, že chcem, aby do jasieľ išla aj moja mama. Bolo to strategické rozhodnutie, lebo som rátal s tým, že v budúcnosti bude aj ona chodiť ráno s Tamarkou do jasieľ. To keď my nebudeme stíhať. Obuli sme si návleky na topánky a po schodoch vykročili hore na poschodie. Malá dala rúčku starkej a pekne sama vycupkala hore. Na samom vrchu sme sa zase čudovali mačičkám, ktoré boli uložené v polici. Tieto malé červené, umelé čudá, tak zaujali každé rano nášho zobáčika, že sme museli chvíľu postáť a dívať sa na ne. Očami sme ich hladkali. Potom sme pokračovali do šatne. Malá sa tvárila, že jej to nevadí. Prezliekli sme sa bez akéhokoľvek náznaku paniky z jasieľ. S úsmevom sme zavreli skrinku a už už sme išli zvoniť na sestričku. Ale ona vyšla sama a prihovorila sa Tamarke. Vtedy som videl náznak paniky a strachu, čo sa ide diať a mal som pocit, že ide byť plač. Sestrička si ju zobrala a ona sa jej sama hodila na ruky. Sestrička zatvárala dvere a malá Tamarka sa púšťala do plaču. Rozplakala sa, riadne. No zrazu plač prestal a my sme počuli ako im teta sestrička spieva: Kolo kolo mlynské. Zrejme všetci tancovali. Škoda, že som v tej chvíli nemal rontgenové okuliare, aby som videl, čo sa deje za stenou, ktorá ma delí od Tamarky. Plač však prestal, tak som bol spokojný. Išiel som do práce.
V rannej premávke som na to trochu pozabudol, no keď som pil v práci kávu, opäť som myslel na Tamarku. Čo robí, či papala a tak. Také normálne rodičovské starosti. Roboty však bolo veľa a tak sa čas rýchlo míňal. Odbili dve hodiny. Vypol som počítač, zamkol kanceláriu a aj keď som mal v robote ostať ešte minimálne dve hodiny, aby som nemusel nadrábať, letel som do jasličiek.
Zazvonil som v šatni na zvonček. Vykukla sestrička a o chvílu mi podávala malú. Práve sa zobudila. Mala na sebe škôlkárske pyžamko. Očká ešte poriadne nerozlepené, no keď ma videla, okamžite sa na mňa vrhla. Celá rozkokošená sama od seba dala tete sestričke pá pa. Pomaličky sme sa prezliekli. Zišli po chodíkoch a ruka v ruke putovali k autu. Malá sa pošmátrala v kvetináči. Zamazala si rúčku. Keď to zistila, namiesto kakané povedla, že "bó". Akože ju to bolí. Povedal som jej nech si opráši ručičky. Aj tak urobila. Ale aj tak som jej ich musel utrieť. Sadli sme do auta. Po chvíľke jazdy sa jej prestalo v detskej sedačke páčiť. Začala si vydobíjať pozornosť. Povedal som jej však, že to musí vydržať.
- Nemôžem sa ti venovať, počkaj, kým prídeme domov.
Pochopila a zvyšok cesty bola tíško. Prišli sme domov a zvítali sa s maminou. Vyrozprávali sme jej všetko. Ako bolo v jasličkách, práci a tak.
Utorok:
Tento deň sa podobal pondelku. Ráno sme však pri vchode do jasličiek vôbec neplakali. Sami sme dali ockovi a starej mame pá pa. Deň ubehol ako voda. Bol čas opäť ísť pre malú do jasličiek. Keď ma videla, opäť sa jej na tvári objavil ten blažený pocit a jej ruky opäť vyrazili ku mne ako dva šípy. Prezliekli sme sa a dopapali puding, ktorý nám ostal. Chutil nám. Aj mne, aj malej. Posadil som malú na maličkú lavičku a kŕmil ju trocha veľkou lyžicou. Sem tam odbehla skontrolovať kľúčiky v skrinke a potom si zase pribehla po hlt pudingu. Trvalo nám to dlhšie, ale spapali sme všetko. Pri papaní mi svojou jemnou ručičkou prebehla po líci a povedala:
- Moja.
Ten moment by som nevymenil za nič na svete. Pohľad krásnych očiek a pohladenie, k nemu ešte ten jemný hlások a slovíčko moja. Balzam na dušu, pri ktorom zabúdate na všetko.
Podobne nám ubehli aj streda, štvrtok a piatok. Radosť z príchodu ocka. Ranný plač, objatia, pohladenia a pusinky. Neoddeliteľná súčasť príchodu a odchodu do jasličiek.
Keď sme vyšli von a šikovali sa za ruky, bol to ten najkrajší pocit, aký som kedy mal. Moja dcéra ide s ockom z jasličiek. Nemenil by som to za nič na svete. Ja viem, píšem to druhýkrát, ale tak to cítim. Vtedy som sa cítil ako dôležitý a potrebný človek. Vtedy by som nechcel nič iné. Vtedy som sa cítil ako Boh. Úsmev mojej dcéry je balzam na moju dušu. Dobíja moje baterky a dokáže vo mne prekonať všetky bariéry.
Toto som vám chcel povedať.
