Som víkendový otecko....

Nemám teda možnosť ju nejako systematiky vychovávať, voziť ju každé ráno do škôlky a neskôr do školy, voziť ju na poobedné krúžky, tráviť s ňou všetok voľný čas.. Tak som si povedal, nech je aspoň ten každý druhý víkend niečím zaujímavý a nech zažije niečo nové. Rozhodol som sa, že ju budem vo všetkom podporovať a posmeľovať, aby sa jej to tak trochu rátalo.

Tento posledný sme napríklad hrali u sestry s jej synom Martinkom a švagrom Marekom hru „záchod“. To sme so švagrom vymysleli narýchlo. Pravidlá boli také, že sme museli stavať drevené malé hranolčeky do výšky a to tak, aby sme ich pri stavaní nezvalili. Kto ich zvalí, je „záchod“. Tamina sa toho najprv bála. Asi sa hanbila prehrať. Tak som sa rozhodol, že jej s prvým hranolčekom pomôžem. Podarilo sa a ona sa osmelila. Ja som to už nevydržal a tak som to už v peknej výške zvalil naschvál. Samozrejme tak, aby to drobci nevideli. A stal som sa tak dobrovoľne „záchodom“. To ste mali vidieť ten rehot. Aj ma vystískala a povedala mi: „Ocko ty si „záchod“. A tak to išlo aj druhý, aj tretíkrát. Našťastie tie kolá obe prehral môj synovec Martinko. Ten to bral super a Tamina bola hrdá na to, že to neprehrala ona.

Keď sme prišli domov, rozhodli sme sa, že ideme našej fenke Ester utepliť búdu a urobiť jej z veľkej búdy malú predsieň a obývačku. Pustili sme sa do toho, ale keď som išiel píliť dosky elektrickou pílkou, Tamina sa vždy vytratila z dielne a čakala na dvore. Tak mi to nedalo a povedal som jej, že mi musí pomôcť navŕtať diery tak, aby som mohol vypíliť otvor pre Ester, aby mala kadiaľ chodiť dovnútra. Najprv jej to nevoňalo, ale keď som je povedal, že Martinko sa vŕtačky nebojí, pristala. Najprv sa k vŕtačke priblížila vo veľkom predklone tak, aby mala pocit bezpečia. Po prvej diere do dreva sa však osmelila a vŕtala o stošesť. Skoro som ju ani zastaviť nemohol. Potom sme spolu vypílili otvor a ona mi povedala, že sa už vrčiaceho náradia nebojí. Ja som ju ešte upozornil, že s náradím môže pracovať iba, keď jej to dovolím. Akceptovala.

V nedeľu sme boli pozrieť starkého Jana. Ten má kobylu Jucu. A najväčšia zábava je kŕmiť ju jablkami priamo z dlane. No kým som jej jablká dával ja bolo to O.K.. Ja som ale trval na tom, nech jej to jablko dá priamo ona. Zaváhanie, ale nakoniec sa osmelila. Prvý pokus nedopadol dobre lebo jablko spadlo. Druhý bol úspešný. A radosť bolo počuť hádam aj na druhý koniec dediny. „Ocino ona ma pošteklila perami. Hihihiihihihihi....“ Aj prastarkému Ďurovi to predviedla. Vystískal som ju a povedal jej, že je šikuľka, a že som na ňu hrdý. Opäť som dostal pusinku a pomojkala ma celou svojou silou. Skoro ma rozpučila.

Nuž takto to je so mnou ako víkendovým oteckom.