Bolo to niekedy v septembri. Moja sestra mala svadbu. Zábava bola v plnom prúde. Dvaja cigáni, muzikanti, ako sa patrí, rozprúdili tancovačku. Ani neviem, koľké kolo sa tancovalo. Páry sa miešali. Každý tancoval s každým. Chlapi pojednom prichádzali, rozkazovali muzikantom pesničky. Vtedy môj ujo Ondrej a moja teta Anka, jeho sestra, začali spolu tancovať. Môj starý otec Palo, inak, on vie asi všetky ľudové pesničky, čo sa kedysi spievali, vtedy zdvihol pravú ruk a rozkázal - "Vtedy sa Pán Boh raduje". Krásna pesnička, hodiaca sa k situáci. Pre tých, ktorý ju nepoznajú:
Vtedy sa Pána Boh raduje,
Vtedy sa Pána Boh raduje,
keď brat so sestrou tancuje,
keď brat zo sestrou tancuje.
Aj takáto pamiatka mi ostala. Vravím pamiatka, lebo o nejaký ten rok stalo sa toto:
Išli sme volačo robiť u nás v dome. Jáj, drevo ukladať do šichtúňa. Aby preschlo. Bol som volať starého otca Pala. Obul sa a išli sme k nám. Vchádzajúc do brány, sme zazreli uja Ondreja s kamarátom, ako idú z krčmy. Ujo bol značne spoločensky unavený. Bolo to evidentné z jeho chôdze. Bola až nebezpečne kolísavá. Trochu sme sa pousmiali, veď viete, ako to chlapi berú. Starý otec zašomral: "Ej Ondrej, Ondrej".
Zabuchli sme bránu. Uložili asi dva metráky dreva. Vtedy zazvonil telefón. Volal mi otec. Zodvihol som.
Ahoj, vieš čo sa stalo?
Nie, neviem, čo?
Ujo Ondrej spadol z rebra?
Chcel som sa opýtať, čo mu je. Či si neublížil. No prerušila ma jeho veta.
Zabil sa.
Stuhol som. Povedal som mu, že tam okamžite prídem. Položil som. Chvíľu som rozmýšľal, ako to poviem starému ocovi. On bol jeho strýc. Zažili toho veľa. Videl na mne, že sa dačo deje.
Starký, sadni si. Napi sa vody.
Sadol si, napil sa vody. Povedal som mu, že Ondrej spadol z rebra. Tiež sa chcel asi spýtať, čo mu je. Rovno som mu povedal, že je mŕtvy. Stuhol. Okamžite zavelil, že idem tam, kde sa to stalo.
Vyšli sme na predom. Ešte sme váhali, ako to povedať ženám, ktoré sedeli v kuchyni. Moja manželka bola vtedy tehotná a bál som sa jej reakcie, ale aj reakcie mojej mamy, ktorá bola Ondrejova sesternica. Chvíľu sme postáli na predome a v tom vybehla mama a kričala: "Ondrej sa zabil, Bože!" Volala jej teta Anka, Ondrejova sestra.
Obaja sme leteli tam, do humna, kde sa to stalo. Cestou tam mi volala sestra.
Palko, čo sa deje? Kde sú starkovci a maminka? Mala štvormesačného syna a kojila. Tiež som sa jej bál povedať veci narovinu.
Katka, čo robíš? Nekojíš teraz? Nie, odpovedala. Tiež som jej povedal, nech si sadne. Ujo Ondrej spadol z rebra. Zabil sa. Bola v šoku. Povedal som jej ešte, nech je teraz s Marekom, jej mužom.
Nech sa ukľudní. Musel som už položiť. Prišiel som do humna, kde sa to stalo. Ujo bol zakrytý plachtou. Bielou, cez ktorú presakovala krv. Spadol rovno na hlavu. Bol namieste mŕtvy. Nechcel som ho pozerať, chcel som si zachovať jeho živú tvár. Sedeli tam strýc, starkého brat, Ondrejov otec a plakala tam Anka. Najprv som objal Anku, potom strýca Jana. A potom aj strynú, čo tam prišli. Anka rozprávala, ako sa to stalo. To je teraz nepodstatné.
Záchranári konštatovali už len smrť. Potom sa čakalo na políciu a pohrebnú službu. Trvalo to strašne dlho, nekonečne dlho. Domov som prišiel asi o jedenástej v noci. Dlho sme sa ešte rozprávali s manželkou o tom, čo sa stalo.
Prečo vám to píšem? Asi, aby som to zo seba dostal, a tiež mi to príde na rozum vždy, keď si spomeniem na uja Ondreja. Rád si zaspieval a rád zatancoval na ľudovú peničku. Bol to dobrák. Ani muche by neublížil. Rád si síce vypil, ale nikdy nebol hlúpy, keď bol opitý. Tiež si spomeniem na tú scénu, zo sestrinej svadby. Sú to dva protiklady. Udalosť smutná a udalosť veselá.
O tom je ale život. O radosti a o smútku. O tanci so životom, o tanci so smrťou. Raz sa radujeme a spievame a raz smútime a plačeme. A viete, čo by som chcel? Aby sa Pán Boh len radoval a aby človek len tancoval.
Na pamiatku Ondreja Šávolta.
