Už dlhodobejšie sledujem informácie podobného charakteru, a tiež sem-tam čítam odborné články v tejto oblasti. Našťastie som nejakú tú medvedicu s mladými v lese ešte nestretol, aj keď som tam často. Už rok som oficiálne poľovníkom a stále si myslím, že raz sa tejto situácii nevyhnem.
V poslednom čísle časopisu Poľovníctvo a rybárstvo som čítal článok venovaný akurát tejto problematike. Autor, na ktorého meno si teraz nespomeniem, ako jednu z možných príčin premnoženia uvádzal, že neexistujú kapitálové alebo dostatočne veľké samce medveďa hnedého, ktoré by situáciu s premnoženými mláďatami dali trochu do poriadku. Presnejšie povedané, dospelý statný samec by eliminoval dostatočný počet mláďat a nedochádzalo by k takémuto premnoženiu. Jedno riešenie je teda nechať dorásť statných samcov, nech si to vyriešia medvede medzi sebou. Druhým možným riešením je zásah človeka cez potrebné organizácie. Asi pribudne v diskusii k tomuto článku dosť príspevkov za ochranu medveďa, ale to očakávam. Ja však myslím legálny zásah do populácie medveďa, t.j. s povolením od príslušných štátnych inštitúcii.
Nechcem tu mudrovať a navrhovať riešenia. Nie som totižto kompetentný to robiť. Pre úplnosť uvediem, že tie ktoré uznávam ja, sú uvedené vyššie. Jediné, čo by som možno chcel, je vyzvať kompetentných na riešenie. Možno by sa už mala zbadať Slovenská poľovnícka komora, možno už by sa mali zbadať ochranári a možno už by sa mali zbadať ostatné kompetentné úrady.
Jedno riešenie podobnej situácie som už videl. Bolo to len v dokumentárnom filme, ale mne sa páčilo. A preto Vám ho tu aspoň opíšem. Ono súvisí nielen s veľkým počtom medveďov, ale predovšetkým s ich plachosťou. Osobne si myslím si, že zdravý jedinec, ktorý má dostatok potravy a dostatok životného priestoru nemôže zísť do ľudského obydlia alebo bezpredmetne napádať človeka. Nehovorím o prípadoch, keď sa zamiešate medzi medvedicu a medvieďa, a tiež, keď sa medveď bráni.
Navrhujem experimentálne začal riešiť nižšie uvedenou metódou tie medvede, o ktorých hovorím v úvode článku.
No a k samotnému riešeniu - metóde:
Asi pred rokom som sledoval v niektorej televízii dokumentárny film z prostredia jedného štátu USA. Medveď sa tam so železnou pravdepodobnosťou začal dobíjať do kuchyne malej horskej chaty. Boli dôkazy vo forme videozáznamu, a tak majiteľ chaty na riešenie vzniknutej situácie prizval pána, ktorý sa venoval práve „preškoľovaniu“ málo plachých medveďov. Jeho know-how tkvelo v tom, že na medveďa záškodníka nastražil neškodnú pascu. Kovová veľká rúra pripevnená na príves auta, do ktorej dali nejaké maškrty, a ktorá sa po príchode medveďa zavrela. Niekedy to vraj trvalo jednu noc inokedy dve-tri, ale vždy sa to podarilo. Po chytení macka, sa previnilec zaviezol do vzdialenej lokality a za účasti aspoň troch ľudí sa za veľkého kriku a pár striel gumovými projektilmi brokovnice odplašil do voľnej prírody. Strely boli síce dosť štipľavé a macko utekal ako o život, ale pomáhalo to. Majiteľ takéhoto servisu hovoril, že zo sto (100) odchytených mackov si iba dvaja dovolili priblížiť sa opakovane k ľudskému obydliu. Riešili ich ako recidivistov a vraj to zabralo. Tiež spadla mienka o tom, že medvede boli ostražitejšie a pri stretnutí s kričiacimi turistami utekali o život. Ten pán, čo túto činnosť vykonával to hovoril na základe štatistických údajov. Každého macka si pri odchyte pekne označkoval.
Nuž čo, páni kompetentní, nezriadime na začiatok aj mi nejakú podobnú službu. Možno by stálo za to, vyskúšať to aspoň v Tatrách? Alebo rozdajme pár gumových nábojov slovenským poľovníkom a uvidíme.
A potom sa rozhodujme situáciu riešiť radikálnejšie.
