Vozili sme so starkým drevo. Zdedili sme dakedy dávno dom. Teraz ho chceme predať, tak sme sa rozhodi, že drevo čo tam je, prevezieme. Požičali sme si Áviu od krsného. Bolo tam za šesť fúr dreva. Tak akurát starkovcom na zimu.
Viete, toto drevo bolo nahotovené do kachľového šporáka. Takého, ako kedysi stavali. Vyzeral ako taká hlinená piecka. Dalo by sa na ňom aj vyspať. Určite by sa v ňom dali divy variť. Len dobrú gazdinu k nemu.
Drevo to bolo miešané. Smrek, dub, buk, breza a aj osika sa sem tam podplietla. Bolo staré. Ako sme sa tak blížili ku koncu, tie kusy dreva sa akosi zmenšovali. Na začiaku boli kláty vačšie a mladšie, motorovou pílou pílené. Ku koncu klátiky maličké, ktoré pocítili ručnú pílku nášho účoka.
Každý ten klátik mal svoj príbeh. Možno ho rozpovedal môj starý otec sám od seba a možno mu drevo povedalo, aby nám to prezradil. To mladšie drevo bolo z Čičeredného. U nás je celá zem krásna, ale aj tento kút, má čo to do seba. Drevo nám povedalo, že ho sem na koňoch doviezli a tiež, že ho Ďuro Gogoľ motorovou pílkou popílil.
Zohol som sa po každý klátik. No, keď som mohol, aj štyri som do ruky zobral. Ja viem, že si pomyslíte, že si vymýšľam, že sa to nedá. No, pozrite na fotku a hneď uveríte. Ako sme sa tak ku koncu blížili, dostalo sami do ruky drevo hranaté. Také nerastie v hore, také človek musí nechať narásť. Zoberie sekeru, okreše zhruba a potom toporom dočista uhladí. Tak veru, to drevo, čo sa mi do ruky dostalo bolo zo stavby. Zase nám samo povedalo, že tu na tomto mieste, kde teraz stojí dreváreň, stál kedysi drevený dom. A z neho bolo. Dub to bol, krásne okresaný a na svoj vek aj celkom zdravý. Keď som si to v hlave spočítal, tak mal asi sto rokov. Pamätám si, že sme pred štyrmi rokmi, humno rúcali v tomto dvore. Také isté staré ako tento klátik. Traktor s navijákom sme oň zakvačili, že ho roztrhne na dvoje. Ej verum, neroztrhol. Tak ako sme ho zapli, tak sa celé o meter posunulo, ani ho nehlo. Tak držali tie storočné duby. Pílkou sme ho museli rozpárať. Až tak povolilo.
Blížiac sa ku koncu, dostali sme sa ku klátikom, ktoré vypadali ako pre trpaslíka (pozrite si fotku, ako dôkazový materiál). Boli to ručne pílené klátiky bukového dreva. Účok, čo ich hotovili, ich ručne pílili. A keď oni neboli doma, tetka s mojou starou materou, pomaličky pokušťoku šmidlikovali ručnou pílkou. Bolo ich tam hádam milión. Nech ich mám dneska píliť, tak sa tu načisto zošaliem. Nuž taká bola doba, ak chcel človek prežiť, musel mať trpezlivosť a aj vôlu robiť. Zase nám drevo do úší pošeplo, že je z Pred Baní, na lojtriňáku dovezené, ručne pospiľované.
Ja viem, že sa vám to zdá divné, čo Vám rozprávam. Ale ja si na môj dušu myslím, že aj drevo vie hovoriť. Len musí mať na to tie správne ústa. A vlastne myslím si, že každá vec vie hovoriť, len ju treba počúvať. A tiež si treba veci vážiť, aby nám hocikedy mohli porozprávať, ako sa ťažko žilo, a ako sa teraz ľahšie bdie.
A nakoniec pridám vetu, ktorá sa mi veľmi páči, a ktorá za všetko hovorí:
"Počujete to ticho? Mlčí a svečí o všetkom, čo sa kedy stalo."
