V Detve sme pozreli prvú disciplínu a hybaj na občerstvenie. Pýtal ujo Pišta. Sebe strik a druhým už ani neviem čo. Žena, čo mu nalievala, sa ho opýtala s čím strik. A on, že so sódou.
- Viacej sódy alebo vína? opýtala sa.
- A ktožeby vodu pil? Zasmial sa Pišta.
Ona mu na to:
- Aj voda je dakedy dobrá.
A to mu akoby na strunu brnkla.
- Jáj, keby voda bola taká dobrá, tak to by žaby boli ako barance.
Zase sme sa vrátili ku koňom. Furmani už ťahali sane naložené obilím. Najprv pomenej a tie najsilnejšie kone čo najviac. Aj tam ste mohli vidieť, ako sa človek s koňom pozná a ako ho rád má. Frencisci z Krupiny, určiteho ho daktorí poznáte, ten tam predviedol okrem svojho koňa aj to, že je dobrý gazda. Keď koník nevládal, odopel ho, potľapkal po riti a aj tak pochválil. A druhý, jeho meno neviem, silil koňa, až kým sa čas neminul, len aby v hambe nezostal. Jeden koňa šanuje, druhý morduje. Ej, dakedy je gazda väčší kôň.
Cestou domov sa v aute kadečo pospomínalo. Posedeli sme aj v Očovskej krčmičke a pošpásovali s krčmárkou. My ženatí len tak, aby sa po slobonom Ďurovi pokukala a to ani nie tak vážne, to len tak na srandu.
A zaspomínali chlapi, ako sa pálenka dakedy pálila. Viete, dakedy pálil hádam každý. Viem, že aj moja stará mama pálili. V údiarni mali riad a pálili. Vtedy bola pálenka na pohostenie a sem tam aj na opitie, ale to veľmi málo. Moju starú mamu udal raz sused z druhého domu. Prišli žandári a nakázali riad odovzdať. No tak stará mama museli riad pekne do kufra zbaliť a na MNV zaniesť. Aj kufor tam nechali od strachu.
V dedine na tento účel bol aj voľáky úradník a mal aj pomocníka. Starý otec vravel, že keď sa z jeseni z komínu kúrilo, hneď sa námatkové kontroly robili. Vošli do domu a už aj mali vinníkov. A boli vám v dedine aj taký uradníci, čo takto robili:
Vošli do domu, na ktorý mali podozrenie. Uradník a jeho pomocník. Pomocník sa napil. Úradník sa pýta:
- No čo Jožko, dobrú napálili tuto sváčko Mikovíni?
- Ej, veru dobrá je, zašomral úradník. A zamľaskal, lebo namojdušu dobrá bola.
- Ej, to sa dobrý chlap, pan Mikovíny, prihovoril sa úradník Greňo.
A Pán Mikovíni hneď vedeli, čo treba robiť. Desaťlitrový demižón úradníkom, päťlitrov úradu odovzdať a ostatok si mohli nechať.
Ale toto sa stalo len tým, čo dobrú napálili. Tým, čo kadečo popálili, sa takto nedarilo.
Ľudia už týchto úradníkov poznali. Viem, že raz účok Poliakovie pálili slivovicu. Ako tak ich žena Zuza pozreli von oknom videli, že sa dvaja úradníci k domu blížia. Za hlavu sa chytila a začala histericky kričať, že je zle. Učok sa pozreli von oknom a povedali jej:
- Čože sa šalieš, veď tí si len vyžrať chcú.
A veru, tak aj bolo. Účok v kľude dopálili s úradníkmi poboku. Keď dopálili, dobre si zaspievali, voľáky úplatok im dali a veselo ich domov vyprevadili.
Tak veru bolo dobrých úradníkov a aj tých zlých, ktorí habali, ale len sebe. A s takými vybabral Jano Shakový. Prišla mu kontrola. Nebolo sa už na čo vyhovoriť, nuž musel ísť na povalu po demižón. Plný bol, ledva ho strepal po tých schodoch. Úradníkom sa len tak očičká zajasali, keď videlil taký veľký demižón. Keby sa nestalo, tak ako napíšem ďalej, tak by si ho pekne rozdelili a na úrade len pár litrov nahlásili. Ale Jano vedel, čo sú to za vtáčkov.
Zodvihol on vám demižón nad hlavu, smelo sa celým dúškom napil, koľko len vládal a bác vám demižon z celej sily o múr. Ten sa hneď na črepy rozmlátil a všetka pálenka po zemi vytiekla.
- Keď ja nebudem mať, ani vy mať nebudete. A od radosti frišným krokom do pitvora sa vrátil.
Ej, kadejako bolo. Chudoba bola a páni ju ešte viecej trápili ako sám život. Ani troška dobrej pálenky jej nedopriali. Ale nemôžem všetkých pánov do jedného vreca hádzať, to nie. Však sme ľudia rôzni aj nerôzni. A ako sváko Pekárik povedali:
- Ešte nikdy nebolo, aby dáko nebolo.
