Janko, Marienka, Vlk a Ježibaba uvideli nádherné kulisy, stromy, lesné plody, lesné domčeky, cestičky v lese... videli aj množstvo divákov, ktorí ich vítali potleskom. Stáli a nevedeli, čo ďalej. Slzičky sa im kotúľali po tvári.
Zrazu si v okienku všimli Otca, ako im ukazuje na prvú šípku. Pochopili ho a nechali sa viesť. Janko a Marienka sa vybrali chodníkom do lesa, Zlý Vlk sa skryl za stromy a škaredá Ježibaba vošla do perníkovej chalúpky.
Janko s Marienkou tancovali, spievali a veľmi sa tešili. Plody zbierali do košíka. Keď už mali košík plný, šípka ukazovala na perníkovú chalúpku. Spomenuli si, že sa musia dostať Domov, ale najprv musia ísť k Ježibabe z presníkovej chalúpky. Vybrali sa teda tým smerom. V tom im do cesty vbehol zlý Vlk.
„Dobrý deň, deti. Kam ste sa to vybrali?“
„Ideme do perníkovej chalúpky, čaká nás tam Ježibaba, má pre nás náročné úlohy a my, ak sa jej nebudeme báť, ale použijeme svoj um, tak ju prekabátime a potom nájdeme cestu Domov.“
„Ó, áno, aké ste vy múdre, deti. Ak chcete, ukážem Vám tú cestu. Poznám skratku. A nebudete ani musieť plniť úlohy u Ježibaby. Vyjdete rovno pred vaším domom. Nasledujte ma. Vyskočte na môj chrbát a ja vás tam odnesiem.“
Marienke sa už nechcelo chodiť a tak na Vlkov chrbát vyskočila. Jankovi sa to však nepozdávalo. Na chvíľu si zavrel oči a vtedy uvidel ďalšie okienko s Otcom. Ten mu naznačil, ako pokračuje scenár. Domov sa dostanú, keď splnia úlohy u Ježibaby. Otvoril oči a hľadal, či náhodu nájde niekde na zemi šípku pre skratku. Nie, žiadna šípka, ktorá by hovorila o skratke.
„Marienka, sestra moja, poď so mnou podľa tejto šípky. Všetky šípky nás viedli správne. Myslím, že žiadna skratka nie je. Musíme ísť k Ježibabe splniť úlohy. Prídeme na to, ako ju prekabátime a tak sa dostaneme domov. Naučíme sa to.“
„Ale ja som už taká unavená, všetky tie úlohy, všetka tá cesta, ktorú sme už prešli, už nevládzem.“
Marienka myslela už len na to, ako si oddýchne a nevidela Otcove okienko. Stačilo sa postaviť na špičky. A tak sa Janko a Marienka oddelili. Janko pokračoval podľa šípky a Marienka sa pohodlne niesla na vlkovi.
„Marienka, nože mi poškrab chrbát.“
„Dobre vĺčik. Ďakujem Ti, že mi takto pomáhaš, mne samej sa už nechcelo ísť takú dlhú cestu.“
„Hmm, Marienka, a čo mi dáš za to, že Ťa takto nesiem.“
„A čo by som Ti mala dať. Veď nič nemám. Košíky si vyjedol, keď si ma nakladal.“
V tom si Marienka uvedomila, že vlk ju nesie opačným smerom ako ukazovala šípka. Začalo sa jej to nepáčiť.
„Vlk a si si istý, že táto skratka je správna?“
„Všetko pre čo sa rozhodneš je správne. Je len na Tebe, ktorú cestu si zvolíš.“
„Aha. A dostanem sa domov?“
„Áno, dostaneš sa domov. Vždy sa dostaneš domov.“
„Aha. Ďakujem Ti, vĺčik.“
Marienka sa uspokojila a pokojne sa nechala niesť vlkom ďalej.
„Na oplátku mi môžeš dať ten obrázok Otca, čo máš pod kostýmom,“ ozval sa zrazu vlk.
„Zastav vlk, zastav! Ja už chcem ísť sama!“
„Čo sa stalo, Marienka?“
„Ten obrázok Ti nemôžem dať. Nosím ho odjakživa, ešte pred tým, než sme začali hrať túto hru. Ten obrázok Ti nemôžem dať.“
„Dobre teda, Marienka. Pokračuj v ceste sama.“
Marienka zosadla a veľmi plakala. Vyčítala si, aká bola hlúpa, že chcela ísť skratkou. Už aj ona si spomenula, že v scenári skratky neboli. V tom si všimla Otcove okienko ako ukázal na miesto, kde ukryli s Matkou ďalšiu šípku. Lebo Otec vedel, že jedno z detí by sa mohlo nechať Vlkom zmiasť. Marienka sa poďakovala a utekalaaaaaa. Dostala sa na začiatok scény, zobrala si košíky, znovu ich rýchlo naplnila a dostala sa až k šípke k perníkovej chalúpke. V tom si spomenula na Janka. Čo je s ním? Ponáhľala sa, možno ho dobehne, veď tie úlohy mali plniť spoločne.
„Jankoooooo, Jankooo, tu sooooom.“
Zbadala ho vo chvíli, keď ho brala Ježibaba dnu.
Spoločne potom splnili všetky úlohy. Niektoré boli veľmi ťažké, Janko bol naozaj hladný, potom prejedený na prasknutie, Marienka mala zodraté ruky, ale vedeli, že keď príde tá správna chvíľa, Ježibabu premôžu a nájdu cestu Domov.
A tak sa aj stalo.
Po skončení predstavenia sa všetci stretli Doma, pri Žiariacom krbe a spolu sa tešili, že majú za sebou ďalšiu hru. Rozprávali sa, kto aký výkon podal a tešili, čo sa pri tejto hre naučili. Otec láskyplne objal všetky svoje deti, poctivého Janka, lenivú Marienku, zlého Vlka a aj škaredú Ježibabu, ktorá tak veľmi deti týrala a aj ich Matku.
„Otec, Matka, to bola skvelá hra. Ako ste vedeli, že sa Marienka nechá zlákať Vlkom?“
„Naplánoval som scenár so všetkými možnosťami. Vždy sa deje všetko podľa plánu. Je len na Vás, ako budete tú hru hrať. Ale vždy máte možnosť vrátiť sa na správnu cestu, keď budete chcieť. Už teraz sa teším, deti moje, na ďalšiu spoločnú hru.“
„Áno, aj ja sa teším,“ hovorí Janko, „ja budem najbližšie lenivý a Marienka bude poctivá a Vlk a Ježibaba si tiež vymenia svoje úlohy.“
„Len pokoj, syn môj, každý sa rozhodne, keď budeme spoločne písať nový scenár. Veď je jedno, kto kedy a akú úlohu bude hrať, ale každý si musí vyskúšať rôzne role. Sme predsa Jedna Veľká Rodina.“
