No, nedalo mi. Spravím to pre ňu, je to výnimočná návšteva kostola. Mama, moja svokra, oslávila 50-tku. Spravím jej radosť. Obliekla som sa, zobrala som si spevník a šla som.
- Ďakujem, že si so mnou šla.
Dostala som pusu.
Mala som z toho dobrý pocit. Ako málo stačí a spravíte tomu druhému veľkú radosť. A tešil sa aj môj manžel, že som strávila čas s jeho mamou.
- Ďakujem, že si s ňou išla. Moja manželka je tá najlepšia na svete.
- Prečo?
- Lebo si išla so svojou svokrou do kostola.
Rozhodla som sa, že dnes teda budem rozdávať radosť.
Hoci bolo vonku škaredé, sychravé a chladné počasie, naložila som malú do kočíka a vybrali sme sa na prechádzku. Jednou ranou som tým zabila tri muchy. Malá sa vyvetrala, ja tiež a navštívili sme Tamarkinho starého otca a prarodičov. Boli naozaj veľmi radi, že ju vidia. Neboli spolu už asi dva týždne. Tamarka bola v nemocnici. Nedalo sa. Teraz malá pobehovala po dvore, obdivovala ovečky, kozičky, psíka a hladkala kobylku Lenu.
Ponáhľali sme sa domov, čakali sme návštevu. Zavítala k nám Tamarkina starká. Prišla pre malú na doliečenie. Nevidela ju už dlhšiu dobu, tak sa jej nevedela dočkať. Veľmi sa tešila. Zdalo sa, že môj plán- rozdávať radosť, vychádza.
No, nie tak celkom. Bilancia dnešného dňa by bola skvelá, keby som nemala v hrdle takú obrovskú hrču. Starká celá šťastná, že Tamarka u nej strávi týždeň, nasadla do auta a zrazu boli preč. No, mne náš drobec strašne chýba. Zrazu je v byte ticho. Darmo naťahujem uši, či nebude počuť to jej "má-miňá". Nemusím ani odbiehať od televízora, či je malá v poriadku a či sa jej dobre spinká.
Je to na nič. Bez malej v mojom živote radosť chýba. Ešte šťastie, že je to len na pár dní.
