Z otcovej aj maminej strany máme pomerne rozsiahlu rodinu. No stretávam sa len s málo ľuďmi z otcovej strany. Prečo je to tak? Nedostatok času, peňazí, či strata záujmu? V dnešnej hektickej dobe, ktorá sa nesie v znamení skôr nedostatku ako nadbytku (teraz nepočítam tých niekoľko málo percent vyvolených), najmä v radoch našej rodiny, mám pocit, že sme chytili pštrosí syndróm a strkáme hlavu do piesku. Zatvárame oči už aj pred vlastnou rodinou. Naše vlastné problémy nás natoľko zasahujú, že sa zatvárame do seba. Niekedy síce hlavu zodvihneme a otvoríme oči, no je to len na chvíľu počas návštevy, v tom lepšom prípade po necelom roku. Často nás dokážu spojiť len udalosti presýtené smútkom, ťažká choroba, nehoda a smrť. Už ani taká radostná udalosť akou je svadba, či narodenie dieťaťa, nás neprinúti stretnúť sa v takom počte, v akom sa stretneme na pohrebe. Práve na pohrebe som spoznalo množstvo bratrancov a sesterníc, o ktorých som dovtedy vôbec nevedela. Prečo? Nechceme tráviť spolu trebárs aj obyčajné chvíle. Čo nám v tom bráni?
Mám rada svoju rodinu. Vždy som ich mala rada. Ako malé dieťa som často trávila prázdniny u svojho strýka Jana v Hrnčiarskych Zalužanoch. Je to dedina neďaleko Rimavskej Soboty. Alebou u svojej tety, tety Valy, v Rimavskej Sobote. Zbožňujem svojho bratranca, ale on sa mi neozve. A vlastne už ani ja jemu. Najviac ma ranilo, keď sme sa všetci stretli v Tescu v Banskej Bystrici a neozvali sa, že sú tu. Mohli sme zájsť spolu na obed alebo aspoň na kávu, nemuseli sme prehodiť len tak pár viet zo zdvorilosti uprostred nákupných košíkov. Ja viem, boli s tetou v Ružomberku na predoperačných vyšetreniach, mali asi ťažký deň. A práve preto, keď už boli tak blízko nás, práve preto sa mohli zastaviť, vyšli by zo svojho stereotypu, prišli by na iné myšlienky.
Otcova najstaršia sestra, teta Maňa, je vážne chorá, diagnostikovali jej Alzhaimera. Zabúda, nevie už ani variť, vyžaduje si celodennú starostlivosť. Tak rada by som ju išla navštíviť. Keď som bola malé dieťa, navštevovali sme sa asi raz, dvakrát do roka, neskôr som ju bola navštíviť len v nemocnici. Teraz akosi nemám odvahu na návštevu. Keď sme sa videli naposledy, uštrikovala mojej malej sestre kabelku a volala nás k nej na návštevu. Neprišli sme. Ľutujem.
Na návštevy som šla vtedy, keď išli moji rodičia. Neskôr sa to nezmenilo. Okrem strýka Jana a tety Valy nenavštevujem nikoho. Je to smutné, ale je to tak. A najhoršie je, že mňa nenavštevuje nikto. Nie, neľutujem sa, to určite nie. Len sa snažím prísť na to, prečo je to tak? Pozývala som niekoľkokrát. Keď som sa vydala, keď som bola tehotná.
- Prídeme, keď už bude maličké na svete.
Malá má 14 mesiacov a stále neboli. Ja viem, stále sa niečo vykľuje a navyše som od nich dosť ďaleko, sú už na dôchodku, peniažkov nie je nazvyš atď.
Dúfam, že dokážeme nájsť k sebe cestu skôr, ako nám ju určí ten hore. Verím, že sa nebude musieť stať niečo zlé, aby sme sa stretli. Nenávidím pohreby a nemocnice.
Som však vďačná za svoju rodinu. Lebo, keď sa stane niečo zlé, keď niekto z nás potrebuje pomoc, sme tu jeden pre druhého. Našťastie nevládne medzi nami nenávisť, či závistlivosť. Zrejme sme len príliš ďaleko od seba...
Za koho chceme bojovať, ak nie za seba a vlastnú rodinu? Tak veľmi by som sa chcela so všetkými častejšie stretávať. Tak veľmi mi chýbajú. Dokážeme vytiahnuť hlavu z piesku? Veď, čo ak tu už zajtra niekto z nás nebude? Nebudeme si vyčítať?
