„Si krásna taká, aká si.“ Zrazu začula hlas. Priletel k nej dospelý Motýľ.
„Ja?“
„Áno, Ty.“
„Ale veď...“
„Už stačí húsenička. Pozri sa do zrkadla. Si krásna. Vidíš?“
„Nie, som len zelená a chlpatá....“
„Pozri sa lepšie. Zhoď tú masku, ktorú Ti navliekli iní a ktorú nosíš. Ty ju nosiť nemusíš.“
„Tebe, sa to povie, Ty si taký nádherný Motýľ. Máš prekrásne farby, veľké oká, keď mávaš krídlami, všetko sa trblieta...“
„Pozri sa do toho zrkadla. Si krásna symetrická. Máš láskavé a otvorené srdce. Vždy si rada druhých vypočuješ. Vždy druhým ochotne pomáhaš, niekedy až príliš.“
„Príliš?“
„Áno. Príliš. Robíš to na úkor seba. Aj vtedy, keď nevládzeš, urobíš, čo Ti povedia, len aby Ťa mali radi a aby si sa im zapáčila.“
„Hmmmm.... a to je zlé?“
„Nie, to nie je zlé, ale je to veľmi nerozumné. Je to prejav toho, že si nevážiš samu seba. Pre druhých urobíš čokoľvek, ale sebe nepomôžeš. Nemôžeš naozaj pomáhať druhým, keď si sama nešťastná, plná smútku a negatívnych myšlienok.“
„Naozaj? Ale potom ma nikto nebude mať rád. Mám strach, aby som nebola úplne sama.“
„Ten, kto Ťa naozaj miluje, Ťa miluje takú, aká si a veľmi dobre chápe, že keď si unavená, potrebuješ si oddýchnuť.
„Milá, húsenička, Ty si ži svoj život podľa Tvojich predstáv. Môžeš to tak urobiť. Len vtedy budeš spokojná a šťastná. Začni milovať samu seba.“
Húsenička dlho rozmýšľala nad slovami nádherného Motýľa. Ráno, keď sa zobudila, zistila, že sa nemôže ani pohnúť.
"Čo sa to deje? Kde to som?" pýtala sa.
„Si v kukle. Teraz sa premieňaš na motýľa.“
„Ja?“
„Áno. Vždy si motýle obdivovala. Páčilo sa Ti ako môžu lietať a všetko vidia pekne z výšky. Ako môžu ísť kam chcú, lebo vedia zdolať každú prekážku.“
„Áno, to by som chcela.“
„Dobre, húsenička. Bude to chvíľu trvať a chce to od Teba úsilie a disciplínu. Predstavuj si, aký motýľ chceš byť. Aké máš krídla. Akú majú farbu. Predstavuj si, kde budeš lietať, kde budeš bývať. Predstavuj si, čo všetko budeš mať a čo všetko budeš robiť.“
„Ale veď to nemôžem. Ostatní mi hovoria, že mám byť rada za to, čo vôbec mám. Že nemôžem mať všetko. Veď... to je zlé...“
„Húsenička, jediné, čo naozaj musíš spraviť je, že sa musíš rozhodnúť. Rozhodni sa, čo naozaj chceš. Chceš byť krásny motýľ? Chceš lietať kam sa len dá? Alebo chceš byť navždy zelená chlpatá húsenička, chceš sedieť na jednom steble trávy a ľutovať sa?“
„Spomeň si na svoje najkrajšie sny. Presne si predstav každý detail, ktorý je pre Teba v Tvojom živote dôležitý. Snívaj o tom, predstavuj si to. Dopraj si na to čas. Je to dôležité. Venuj sa aj sama sebe. Predstavuj si, aké úžasné možnosti pre Teba aj pre iných prinesieš, keď budeš nádherný motýľ.“
Húsenička bola dlho v kukle. Predstavovala si, akým motýľom je, tvrdo na tom pracovala. Keď prišiel čas, vyliezla z kukly von. Stále nemohla lietať a usedavo sa rozplakala.
„Prečo plačeš, maličká?“
„Myslela som si, že už som motýľ, ale stále neviem lietať. Som otrasná a škaredá.“
„Pozri sa sem,“ dospelý Motýľ jej podával akýsi obrázok.
Zobrala si ho do ruky a uvidela na ňom prekrásneho motýľa. Mal trochu pokrčené krídla, ale boli také farebné a žiarivé, presne ako si to aj ona želala.
„Jééééj, to je prekrásny motýľ. Môžem si nechať ten obrázok?“
„Áno, maličká, môžeš. Je navždy Tvoj.“ Usmieval sa dospelý Motýľ.
„Je to Tvoj odraz v zrkadle, ktoré som Ti podal.“
„Toto je zrkadlo? Takže tento nádherný motýľ som ja?“
Húsenička, vlastne už motýlia slečna, bola veľmi nadšená a vzrušená týmto zistením. Dovtedy bola posadnutá negatívnymi myšlienkami o sebe, preto si ani nevšimla rozdiel. Nemohla ešte lietať, lebo mala krídla pokrčené od tesného priestoru v kukle.
Poriadne sa celá ponaprávala, krídla si s láskou uhladila a vyrovnala. Rozprestrela ich a začala nimi mávať. Už verí. Ako pohyby zrýchľovala, začala stúpať vyššie a vyššie. Tešila sa a vychutnávala si tú nádhernú chvíľu.
„Ach, motýľ, ďakujem Tiiiii.“
„Ja Tebe ďakujem, maličká. Za Tvoje rozhodnutie, za Tvoju trpezlivosť a vytrvalosť. Kým si bola v kukle, usilovne si na sebe pracovala. Výsledok sa musel dostaviť. Každý obraz, ktorý nosíš v hlave sa prejaví aj v našich životoch, v tejto hmotnej realite. Každá myšlienka je energia. A Ty si všetku túto energiu investovala do svojich snov. Predtým, kým si sa neustále sťažovala a ľutovala sa, že si škaredá húsenička, stále si ňou bola. Ale keď si sa rozhodla, že chceš dosiahnuť svoj sen o prekrásnom motýľovi, vytvorila si si pre to priestor a poctivo a neustále si si ten obraz predstavovala. Tešila si sa z toho, aké to je. Nenechala si sa už odradiť žiadnymi hlúpymi rečami. Vtedy Tvoja energia umožnila, aby sa obraz v Tvojej hlave stal skutočnosťou.“
„Aha. A to môže každý?“
„Áno, úplne každý. Je na každom jednom z nás, pre čo sa rozhodneme.
„A nebudem teraz namyslená, keď som takáto krásna?“
„To je len na Tebe. Vždy sa rozhoduješ Ty, aká si a aká budeš.“
Je to v nás a na nás. Len tomu musíme veriť.
Milí priatelia, prajem nám do nového roka, aby sme uverili. Vážme si sami seba a rozhodujme o sebe sami. Zabudnime na to negatívne, čo nám druhí hovoria. Zabudnime na tie slová, ktoré hovoria, že mať svoje sny je sebecké a zlé. Otvorme sa novým veciam. Otvorme sa svojim snom.
