Keď nám niečo chýba, túžime po tom. Kým to nemáme, trápime sa. Možno sa utiekame až k sebaľútosti. Čo sme však urobili preto, aby sme to zmenili, aby sme získali to, po čom túžime? Niekedy máme možno zlý uhol pohľadu. Napokon si uvedomíme, že sme vlastne nič neurobili pre dosiahnutie cieľa. Že chyba je aj v nás. Nik nie je dokonalý. O čo ľahšie je kritizovať a osočovať druhých, o to ťažšie je nastaviť si zrkadlo a pripísať aj sebe samému chybu. Zvlášť vo chvíľach, keď je nám ťažko.
Na začiatku je ona a on. Pribudne dieťa, deti. Starosti, povinnosti, únava. Stres, vlastné potreby ustupujú do úzadia. Nedostatok financií. Žiadne riešenie v dohľade. Alkohol. Automaty. Hádky, bitky. Neúcta, nenávisť, strach. Bolesť. Depresia. Alkohol. Nedostatok všetkého. Agresia. Rozvod. Samota.
Keď človek stratí rodinu, stratí všetko. V hrudi ostala obrovská diera. Čo robiť? Alkohol je zlá voľba, ale ešte horšia je kombinácia alkohol a automaty. Závislosť. Pohárik prináša opojenie, človek už zrazu nie je tak sám, spoločnosť robia noví kamaráti, alkoholici, problémy sa strácajú. Ráno prináša vytriezvenie, bolesť je ešte silnejšia. Viac pohárikov, vytriezvenie, bolesť. Bludný kruh, z ktorého sa cesta von hľadá veľmi ťažko. Človek potrebuje pomoc, no nevie, kde začať. Potrebuje lásku, no kde ju vziať? Sľubené navždy prestalo platiť. Deti ešte nechápu a potrebujú tak veľa. Strata zamestnania, zmena bydliska to sú posledné rany pod pás. Človek stráca aj posledné kúsky sebavedomia a sebaúcty. Na čo žiť? Bez lásky, bez detí, bez rodiny? To cíti vo vnútri, navonok je však stále hrdý. Keď sa to jeden dozvie, nedokáže uveriť.
Keď ubehnú dva týždne, obloha sa rozjasní, na návštevu prídu deti. Pozbierať sa, spraviť byt obytným, pripraviť sa. Víkend je preč. Hruď zviera silná bolesť. Zase treba čakať. Nič iné nezostáva, len čakať, ďalšie dva týždne. Pohárik prinesie úľavu. Automaty ako nový koníček si žiadajú stále viac a akosi nedávajú. Treba si požičať, veď sa karta obráti. Ale neobrátila sa. Stres. Alkohol. Automat. Pôžička a stále dokola.
"Hej, vy tam. Nevidíte, aký som nešťastný a sám?! Pomôžte mi!" V ovzduší cítiť pach alkoholu. Agresia sa stupňuje.
Existuje ešte cesta späť? Kde je únikový východ? Na chvíľu pomôže prítomnosť detí. Už sú však väčšie, majú vlastné záujmy, známosti, diskotéky. Nechceš ich o to obrať, tak sa radšej oberieš aj o ten malý okamih, ktorý môžete tráviť spolu. A ich nenapadne... Možno zdieľate niektoré pocity, pocit krivdy. Tie deti už vnímajú a rozumejú. Nechápu však, prečo ten bludný kruh? Prečo alkohol, agresia? Prečo toľko potupy?
Vyhľadáte odborníka. Je vám lepšie. Začnete situáciu riešiť a máte šťastie. Deti chápu, dávajú vám ešte šancu, pomáhajú. Hviezdy sú vám naklonené. Stačí len trpezlivosť, treba len vydržať. Už iba kročik. Ááááá, ups. Potkol sa. Zabudol na úsmev detí, utiekol k poháriku. Deti už vôbec nechápu. Sklamal. Nenávisť? Nie, to nie, len bolesť.
Prečo si to nedokázal otec? Viem, je to ťažké. Zrejme si čakal viac pochopenia. Chcel si viac, no sám si urobil len málo. Snažila som sa, no žiadal si priveľa. Snažila som sa pomôcť, chcel si celú ruku. Mám vlastnú rodinu, nemôžem im vziať a Tebe dať, to nejde. Viem, som tvrdá, ale aj Ty si bol.
Je mi ťažko, keď vidím ako trpíš, otec. Všetko sa to nejako pokazilo.
