Je večer. Po dlhej ceste prichádzam do dedinky na úpätí hôr. Meškám, pretože je búrka a ja idem po neznámej ceste radšej opatrne. Domáca ma ochotne čaká a srdečne ubytuje. Zložím si veci a pred spaním si čítam zoznam aktivít, ako tu môžem stráviť svoj týždeň. Krátke prechádzkové okruhy okolím vhodné pre deti a seniorov, náročnejšie výstupy pre zdatnejších. Navštíviť domácu farmu? Nie je problém. Sused vás rád prevedie po statku. Po prehliadke si môžem kúpiť jeho vlastný zrejúci syr. Ak vaše deti nevideli ako sa doja kravy, alebo ovečky, príďte o šiestej večer. Rozmýšľali ste niekedy, v akých podmienkach žili naši predkovia? Chcete si to vyskúšať? Objednajte si noc v tradičnej chalúpke pod vrcholom masívu. Vyspite sa v posteli vystlanej senom. Ukladám materiály späť na kopu a všimnem si letáčik s informáciou, že ležím v posteli vyrobenej miestnym stolárom. Ak chcem vidieť, ako sa darí jeho rodinnej firme, ktorá už niekoľko generácií vyrába nábytok, mám osloviť recepčnú. Dohodne mi prehliadku stolárstva.
Zobúdzam sa do slnečného rána s nádherným výhľadom na úpätie hôr. Rovnaké ako v Telgárte, pomyslím si, len trochu strmšie, vyššie a pásmo lesov zdanlivo končí oveľa skôr. Na to, že som prišiel mimo sezónu, jedáleň, kde raňajkujem, je pomerne zaplnená turistami. Ako mi vysvetľuje domáca, víkendoví hostia. Hlavne rodiny s deťmi a seniori z okolitých miest. V okolí nie je žiadne lyžiarske stredisko, aquapark, ani žiadna iná významná turistická infraštruktúra. Turisti sem chodia za tichom. Rovnakú informáciu som sa dočítal ešte pred cestou na destinačnom webe. Ak chcem zábavu, mám skúsiť vedľajšiu dolinu. Hodina cesty autom. Podobne ako z Telgártu do Vysokých Tatier, vravím si.
Ceny ubytovania sú rovnako vysoké ako v hocijakom lyžiarskom stredisku. Lenže tento mikroregión láka turistov na ticho a nenarušené prírodné prostredie. Trochu sa obávam, čo budem ten týždeň robiť. Väčšinou u nás doma počúvam, že cestovný ruch je o ponuke takzvaných produktov cestovného ruchu. Ako ma môže zabaviť región, ktorý si zakladá na tom, že je dobre, že nie nedotknutý civilizáciou a to vrátane veľkej infraštruktúry?
Takto som si kládol otázky, keď som niekedy v roku 2013 navštívil jeden švajčiarsky región s fungujúcim turistickým klastrom. Odpoveďou mi nebol obsah, po ktorý som sa sem išiel pôvodne inšpirovať, ale forma. Nie odpoveď na otázku ČO, ale AKO to robia ľudia v regióne, ktorý bol ešte pred storočím v ekonomicky nepriaznivejšej situácii ako my.
Uvedomujem si, že od istého času je porovnávanie sa so Švajčiarskom u nás sprofanované, ale risknem to. Podmienky tam na prvý pohľad totiž naozaj vyzerali naozaj rovnako ako na Gemeri alebo na Horehroní. V blízkosti národný park (vrátane “militantných ochranárov”, ako mi bolo doslova a dopísmena povedané). Historické pamiatky (kostolíky, nejaké opevnenia). Pešie a cyklistické značené chodníky, drobný wellness a dedinský podnikateľský kolorit (farmári t.j. kravy, ovce, mlieko, syry, pole, ďalej pekár, stolár, včelár a do toho nejaké drobné služby.) Človek by si povedal, že rovnaká dedinská nuda ako u nás, kde turisti po jednom dni odchádzajú ďalej, lebo nevedia čo robiť. Rozdiel je v detailoch. Každá jedna aktivita je domyslená od začiatku po koniec z pohľadu návštevníka. Ten je od prvého momentu, ako vkročí do regiónu, vedený prepracovaným systémom informačných tabúľ. Ak nie je naučený pozerať sa na tabule, ale pýtať sa, narazí na poučených podnikateľov a pracovníkov služieb od reštaurácií po ubytovateľov. Ak frčí v online svete, tak všetko nájde na webe. Ako v dobrej počítačovej adventúre, len v realite.
Tak napríklad turistické chodníky. U kohokoľvek som sa ocitol, našiel som mapu. V mape vysvetlivky. Miestne trasy rozdelené podľa toho, kto si číta. Ste mamička z mesta, ktorá chápe pod pojmom turistická obuv nové ružové tenisky z Decathlonu? Výborne. S detičkami môžete ísť po modrých trasách, do hodinky ste naspäť, odporúčame pre deti čižmičky, lebo pôjdete okolo potôčiku, v ktorom sa budú chcieť zaručene člapkať. Ak budete mať štastie, uvidíte srnky. Srnky! Zrazu je z nudnej prechádzky dobrodružný výlet pre decká, na ktorom hľadajú srnky. Na srnku pravdepodobne posledné roky nikto nenarazil, krik detí srnky zaručene odplaší, ale zo zážitku z hľadania to nič nemení.
Alebo kostolík. Tvrdíte, že za desať minút vybavená obvyklá nuda s informačnou ceduľkou so suchými dátami o roku výstavby, prvého a druhého vypálenia a v lepšom prípade rekonštrukcie a rozšírení stavby o barokové prvky z roku x? Lenže už prefláknuté pojmy ako audiovizuálne pomôcky (v apkách!) a interaktívna, s citom a so zreteľom na typ návštevníka prepracovaná expozícia môže spraviť zázrak. Zázrak vtiahnutia do deja doby. Takže si neprečítate len tabuľku, ale vyberiete si dĺžku a typ výkladovej trasy, ktorá Vás podľa výberu popreháňa po celej dedine, aby ste videli kde žil farár, kde zmasakrovali reformátorov, kde ich uložili do žalára. A to všetko opäť s ukážkami, ktoré si môžete naživo vyskúšať (o masakri len rozprávajú, toto ešte nedotiahli).
A takto sa dá pokračovať. Rôznorodý, premyslený, intiutívny a na prevádzku nízkonákladový program na celý týždeň. Všetko popreplietané so stálou ponukou miestnych produktov, či už potravinárskych alebo remeselných.
Nestalo sa to samo. Pred 40 rokmi si volení zástupcovia obcí mikroregiónu sadli s obyvateľmi a položili si otázku: Čo spravíme s tým, že naše deti odchádzajú do miest, nevracajú sa a ako komunita pomaličky vymeriame? Doslova takto. Príčinu odchodov našli v zlých ekonomických podmienkach regiónu. (Vnímate tú podobnosť?) A nádej vtedy identifikovali v novom rozvíjajúcom sa ekonomickom odvetví - cestovnom ruchu. Začiatky neboli ľahké. Narazili na dlhoročné spory jednotlivých rodín, nedôveru a neochotu spolupracovať. (Vnímate tú podobnosť?) V čase mojej návštevy klaster združujúci obce a podnikateľov už zahŕňal takmer všetky miestne subjekty, ktoré sa vzájomne intenzívne propagujú a dopĺňajú. Zamestnával okolo šesť zamestnancov, ktorí sa starali o jednotlivé produkty, infraštruktúru a propagáciu regiónu. Podnikatelia ochotne prispievali na chod organizácie a svedomito vyberali daň z ubytovania, pretože vložené peniaze chápali ako dobrú investíciu s viditeľnými výstupmi.
A čo má táto moja skúsenosť spoločné s týmto Stavebným denníkom dobrého kraja?
Na území Banskobystrického samosprávneho kraja dnes funguje sedem oblastných organizácií cestovného ruchu. Ich výkon a výsledky sa líšia v závislosti od podpory samospráv, ktorú doteraz dostávali. A rovnako tak sa líší aj podpora štátu na základe zákona z roku 2012 o oblastných organizáciách cestovného ruchu. Ten vytvára jednoduché pravidlo podpory: štát každoročne dorovná celkovú sumu vybraných členských príspevkov organizácie, nie však vyššiu, ako je celková vybraná daň z ubytovania v danom roku na dotknutom území. Systém teda odmeňuje tých, ktorí sa neboja priložiť ruku k dielu (členský príspevok) a sú úspešní (zvýšia počet ubytovaných a teda výber dane z ubytovania).
Myslím, že je to správne pravidlo. Ale ešte stále potrebujeme zvýšiť rešpekt a dôveru týchto organizácií u podnikateľov, a tomu sme sa rozhodli v našom kraji napomôcť aj náležitou inštitucionálnou podporou. Preto sme sa rozhodli každoročne vynaložiť milión eur na podporu fungovania týchto organizácií (v každej organizácií pribudli dve pracovné miesta) a na tvorbu produktov cestovného ruchu, ktoré prilákajú turistov do nášho regiónu. Minulý rok sme začali a prvé hmatateľné výsledky, z ktorých budú mať nakoniec úžitok všetci obyvatelia nášho kraja, vidno už dnes. Skalka medzi Kremnicou a Banskou Bystricou získa visutý most, ktorý prepojí už existujúci feratový chodník. Na obľúbenej trase na Dedečkovu chatu pri Mýte pod Ďumbierom vyrastie najvyššia (takmer 40m!) výhliadkova veža na Slovensku. Cyklisti na cykloceste v Podkoniciach načerpajú energiu na novom oddychovom EBiKe pointe. Návštevníci Fiľakovského hradu budú môcť celoročne navštevovať novootvorené podzemie hradu vďaka novej vzduchotechnike. V Hriňovej otvoria pamätnú izbu Štefana Nosáľa v tradičnej chalúpke. Pre hrad Revište nakúpime nové dobové kostýmy a zbrane. Pracujeme na tom, aby už túto sezónu na najkrajšom železničnom úseku na Slovensku, na Horehroní, jazdil historický vláčik, ktorý prepojí Horehronie so Slovenským rajom.
Nechceme sa spoliehať na uniformné masívne investície do drahej turistickej infraštruktúry a v skutočnosti ich ani nepotrebujeme. Potrebujeme systematickú prácu zdola, trpezlivosť a budovanie dôvery. Tak vzniknú stabilné a silné komunity, ktoré si dokážu poradiť s výzvami, ktorým čelia. Každá oblasť má svoje krásy a špecifiká, ktoré chceme, aby vynikli a prilákali turistov na jedinečný zážitok. A ten potom prinesie úžitok.
