Prebudia to zvláštne nutkanie urobiť niečo pre dobro tých, čo sú v núdzi. Rýchlo a efektívne, hoc aj len drobným darom.
Odrazu dokážeme dať bokom všetky vlastné bolesti, zranenia a nedostatky. Ba čo viac, dokážeme ich vnímať ako impulz pre solidaritu. Uvedomíme si, že to, čo by pomohlo nám, po čom túžime my sami a čoho sa nám nedostáva, ten kúsok pozornosti a ocenenia nášho púheho bytia, že to vieme v tejto určitej situácii jednoducho a rýchlo poskytnúť práve my tým, čo sa ocitli v núdzi.
V takýchto chvíľach sa v nás obnovuje nádej. Dokážeme byť hrdí na seba, na svoje mesto, našu krajinu. Tak jednoducho funguje ľudskosť. Ale prečo len vtedy? Prečo len, keď stojíme zoči-voči tragédii?
Premýšľam nad tým, lebo mi to akosi nesedí. Keď sa rozprávam s ľuďmi v taký celkom obyčajný deň, teda vtedy, keď atmosféra nie je práve presýtená nejakou tragédiou v našej blízkosti, tak v nich prevláda pocit zatrpknutosti. Vedia viac a radšej hovoriť o tom, čo sa nedarí, čo ich ohrozuje, čo oni stratili, čo ich trápi. Prepadá ich pocit sebaľútosti a akási zvláštna cynická istota, že nie oni majú pomáhať, ale práve im má pomôcť ktosi iný.
Súdržnosť spoločnosti akoby sa nám rozpadala pred očami. Je stále viac tém, o ktorých ani s dávnymi priateľmi nechceme hovoriť. Na rodinných stretnutiach sa radšej vyhýbame debate o aktuálnom dianí v spoločnosti, lebo vieme, že to môže skončiť hádkou. Najrôznejšie vyjadrenia a udalosti kreslia stále ostrejšie hrany rozdelenia. Sporov o hodnotách začína byť už toľko, že strácame prehľad. V takých situáciách ľahko prestávame byť ľuďmi a meníme sa na zlostné šelmy, čo sú plné vyhrážok a ochoty ubližovať.
To sa naozaj musia stať až tie najhroznejšie veci, aby sme začali byť ľudskí a spojiť sily na ochranu slabých a zranených?
V týchto dňoch (10. decembra) si pripomíname vyhlásenie Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Je dohodou na tom, že ľudská spoločnosť je ľudskou vtedy, keď chráni svoj najslabší článok, ktorým je jednotlivec a jeho dôstojnosť. Zrodila sa na zhorenisku dvoch celosvetových požiarov, prvej a druhej svetovej vojny. Zrodila sa z poznania, že naša ľudskosť nemusí čakať na ďalší požiar masovej nenávisti a vraždenia, aby sa mohla prebudiť a prejaviť. Je v nej kus ľudskej múdrosti o tom, že ľudskými sa stávame aj vtedy, keď dokážeme už v zárodku rozpoznať nenávisť a predchádzať jej výbuchom v podobe osudových konfliktov medzi rôznymi spoločenstvami ľudí.
Aby sa tak dialo, musíme pochopiť to, čo hovorí deklarácia o ľudských právach vo svojom úvode, že „všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti aj právach.“
Formulovaním a deklarovaním tohto princípu svetové spoločenstvo ľudí pomenovalo vznešený ideál. Pomáha prekonávať našu živočíšnu väzbu na rodinu, kmeň, náboženstvo, národ, či rasu. Práve v ich mene sa totiž tak ľahko nechávame motivovať k strachu a nenávisti voči iným skupinám ľudí.
Nenechajme si vziať ľudskosť a nečakajme, kým ju v nás prebudí ďalšia tragédia. Ona je v nás a vie sa prejaviť vždy vtedy, keď dokážeme viac ako na seba myslieť na iných.
(Foto: Korzár/Michal Frank)
