Otvára však aj otázku do akej miery môže verejná moc zasahovať do výkonu náboženskej slobody.
Viera vedie človeka, aby sa aj v tých najťažších skúškach a ohrozeniach spoliehal na ochranu, ktorú mu sprostredkúva práve dodržiavanie zaužívanej náboženskej praxe. Rozum vedie človeka k poznaniu, že práve určité náboženské obrady ho v tejto konkrétnej situácii môžu jednoznačne ohroziť a práve zaužívané praktizovanie viery sa môže stať hrozbou aj pre iných ľudí.
Najlepšie tento konflikt ilustruje vyhlásenie biskupov pravoslávnej cirkvi. Ako presvedčenie svojej viery v ňom uvádzajú, že eucharistia nemôže byť príčinou choroby a smrti a adresujú ho tým, „ktorí sa obávajú, že by sa mohli pri spoločných bohoslužbách nakaziť bozkávaním sv. ikon alebo prijímaním z jedného kalicha.“ Vyhlásenie však obsahuje aj prvok racionality, keď vyjadruje pochopenie pre veriacich, ktorí zo strachu pred nákazou nepristúpia k prijímaniu alebo prejavia úctu k ikonám iba úklonom a nie pobozkaním.
Väčšina predstaviteľov cirkví a náboženských spoločností na Slovensku preukázala vysokú mieru zodpovednosti. Katolícka Konferencia biskupov Slovenska, evanjelická cirkev, mnohé ďalšie menšie cirkvi a dokonca aj neregistrovaná komunita moslimov, tí všetci vydali usmernenia, ktorými pozastavili svoje náboženské zhromaždenia. Dá sa povedať, že u týchto predstaviteľov v hraničnej situácii zvíťazil rozum nad vierou. Teda minimálne nad fundamentalistickou formou viery. Tá sa totiž v diskusiách, ktoré som sledoval, tiež vehementne hlásila o slovo. Jej nositelia operujú iracionálnymi tvrdeniami, že to boli práve omše a procesie, čo ľudí ochránilo pred morovými epidémiami. Zároveň neváhajú príslušných predstaviteľov cirkví označiť za pochybovačov, za ľudí malej viery, či dokonca falošných veriacich a posielajú ich do horúcich pekiel.
Zatiaľ jedinou výnimkou, o ktorej viem, že v tejto situácii inklinuje skôr k fundamentalistickému postoju, je spomínaná pravoslávna cirkev. Tá otvorene vyhlásila, že svoje náboženské zhromaždenia nepozastaví a liturgické úkony, ktoré by mohli prispieť k šíreniu vírusu, nezmení.
Tento postoj okrem nezvládnutého konfliktu viery a rozumu odkazuje aj na konflikt medzi výkonom náboženskej slobody a verejným záujmom. Súčasťou výkonu práva náboženskej slobody je totiž aj verejné prejavovanie viery. Podľa zákona o zhromažďovaní podujatia organizované náboženskými spoločnosťami v kostole alebo v inej modlitebni, procesie, púte a iné sprievody a zhromaždenia slúžiace na prejavy náboženského vyznania ani nepodliehajú oznamovacej povinnosti.
Aké nástroje má verejná moc na vymáhanie svojho rozhodnutia voči cirkvi, ktorá odmieta zrušiť svoje zhromaždenia? Je rozhodnutie predstaviteľov pravoslávnej cirkvi nerešpektovať explicitný zákaz verejných zhromaždení v konflikte so zákonom? Alebo ide v tomto prípade o neprimeraný, či dokonca neprípustný zásah verejnej moci do výkonu náboženskej slobody?
Nazdávam sa, že toto sú tiež otázky, ktoré by po opadnutí epidémie, nemali zostať mimo rámec verejnej diskusie. Veľmi totiž bude záležať na tom, aké poučenia vztiahneme a aké opatrenia prijmeme, aby sme takéto situácie v budúcnosti vedeli zvládať lepšie na prospech bezpečnosti všetkých občanov.
Ondrej Prostredník
teológ a publicista
