V roku 2017 bola publikovaná štúdia, v ktorej sa autori pýtali na to, ako by Američania bojovali v hypotetickom konflikte s Iránom. Respondenti stáli v experimente pred voľbou: buď podporia pozemnú operáciu, ktorá si vyžiada životy 20-tisíc amerických vojakov, alebo nukleárne údery, ktoré si vyžiadajú 2 milióny mŕtvych iránskych civilistov. Polovica respondentov preferovala použitie jadrových zbraní a 60 % s takým útokom súhlasilo, napriek masívnym civilným obetiam.
Tento príklad ilustruje, že vojna je Pandorina skrinka – panuje v nej násilie, chaos, utrpenie, a je plná situácií, kedy sa ľudia rozhodujú medzi zlými a horšími rozhodnutiami. Na konci týchto rozhodnutí je utrpenie nevinných, ktorému sa často vyhnúť nedá.
Preto si pred začiatkom vojen musíme klásť otázku, či sú legitímne a potrebné. Útok Izraela a USA na Irán nie je výnimkou.
Kedy je preventívna vojna legitímna?
Sú dva spôsoby, ako rozmýšľať o vojne. Prvý je, že ju vnímame ako „pokračovanie politiky inými prostriedkami“. Z tohto hľadiska je legitímnym cieľom preventívnej vojny obmedziť rastúcu moc rivala. To je však klzká rovina. Podľa toho možno aj agresiu Ruska na Ukrajinu chápať ako legitímnu preventívnu vojnu.
Druhým spôsobom je rozmýšľať o vojne, ako výnimočnej udalosti, ktorú by sme mali podporiť len v extrémnych prípadoch – k čomu sa hodnotovo prikláňam ja a zástancovia teórie spravodlivej vojny (Michael Walzer, Neta Crawford). Nejde však o pacifistickú pozíciu – aj tu má preventívna vojna svoje opodstatnenie.
Crawford tvrdí, že preventívna vojna má eliminovať konkrétnu hrozbu, ktorá je vážna, bezprostredná a nedá sa riešiť nevojensky. Ciele preventívnej vojny však musia byť obmedzené na eliminovanie tejto hrozby a snahu o „mier a zmierenie“, nie „pomstu a spravodlivosť“ či úplnú bezpečnosť, teda absenciu hrozieb.
Walzer tvrdí, že iba hrozby, ktoré „ohrozujú územnú celistvosť alebo politickú nezávislosť“ štátu sú dôvodom na preventívnu vojnu. Nepriateľ musí mať zjavný úmysel spôsobiť nám ujmu a pripravovať sa na spôsobenie tejto ujmy aby sme mali právo preventívne zakročiť. Walzer taktiež volá po rozvahe a tvrdí, že ak nevojenské riešenia „ponúkajú nádej na podobnú alebo takmer podobnú účinnosť“, tak sú uprednostniteľné pred vojnou.
Útok Izraela a USA na Irán
Izrael napadol iránske jadrové a vojenské ciele, argumentujúc, že jadrový program je tak pokročilý, že predstavuje bezprostrednú existenciálnu hrozbu pričom je otázkou "dní", kedy môže Irán bombu zostaviť. 22. júna sa k útoku pripojili Spojené štáty.
Je pravda, že Irán predstavuje pre Izrael hrozbu a nejedná sa o nepodloženú obavu ani paranoju. To, že táto hrozba je vážna a bezprostredná však neplatí. Šéfka amerických tajných služieb ešte v marci 2025 tvrdila, že: "Irán nevyrába jadrovú zbraň a najvyšší vodca Chameneí nepovolil program jadrových zbraní, ktorý pozastavil v roku 2003“. Obavy Izraela nepotvrdzuje ani Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu a aj experti naznačujú, že Irán bombu nebuduje a obohacovanie uránu je pre štát pákou, ako tlačiť na zrušenie sankcií voči krajine.
Navyše, je možné, že Izrael mohol dosiahnuť svoj cieľ aj inou cestou. Prebiehajúce diplomatické rokovania Trumpovej administratívy mali šancu na obmedzenie nukleárneho programu tak, ako sa to v minulosti podarilo aj Obamovej administratíve. Irán vtedy dohodu dodržiaval. Útok Izraela však prebiehajúcu diplomaciu zmaril. Ak by tieto rokovania nikam neviedli, ťažko vysvetliť, prečo by Trump Netanjahua sprvu od vojny odrádzal a bol z Izraelského útoku prekvapený.
Tým, že nukleárna hrozba Iránu nebola vážna, bezprostredná a existovali alternatívne cesty, ktorými sa jej dalo čeliť, Izrael nenaplnil legitímne dôvody na začatie preventívnej vojny, ako ju definuje teória spravodlivej vojny.
Zosadiť režim je gamble
Obavy vzbudzuje aj to, že Izrael zaútočil nielen na iránsky nukleárny program, ale uvažoval aj o zabití lídra krajiny a zmene režimu.
Tento cieľ je však jednoznačne agresívny. Bez ohľadu na charatker iránskeho režimu, podporovať jeho zvrhnutie znamená používať vojnu ako prostriedok vedenia politiky, čo je nebezpečný precedens podrývajúci medzinárodný poriadok založený na mieri, pravidlách a suverenite štátov. Ak má iránsky režim padnúť, musí o tom rozhodnúť iránsky ľud, nie externá moc.
Zvrhnutie režimu je nevyspytateľné a riskantné. Pád Kaddáfího režimu v Líbyi podporovaný NATO viedol k destabilizácii krajiny a občianskej vojne, ktorá prispela k migračnej kríze v Európe. Táto kríza následne posilnila pozície radikálnych pravicových strán. Spomeňme si aj na inváziu do Iraku, ktorá bola vedená ako preventívna vojna. Zosadenie Saddáma Husajna však vyvolalo sektárske násilie, ktoré pomohlo položiť základy pre vzostup islamského extrémizmu, smrti státisíc civilistov a regionálnej nestabilite. Zbrane hromadného ničenia, ktoré boli vykreslované ako existenčná hrozba sa nenašli.
Svoje o tom vie aj samotný Irán. V roku 1953 Spojené štáty a Veľká Británia podporili zvrhnutie demokraticky zvoleného iránskeho premiéra Mosaddegha. Namiesto neho bol posilnený režim šáha, ktorý mal blízke väzby na Západ. Islamská republika, ktorá šáha v roku 1979 zvrhla, čerpá svoju legitimitu v boji s USA a Izraelom aj z tejto historickej skúsenosti.
Čo bude potom?
Aj keby útok Izraela na Irán prešiel spomínanými kritériami legitímnej preventívnej vojny a jeho ciele by boli obmedzené, pýtajme sa: „Čo bude potom?“ Nie vždy je totiž jasné, čo znamená víťazstvo, či je víťazstvo dosiahnuteľné a či negatíva násilia prevažujú jeho pozitíva.
Vojny sú nevyspytateľné. Hýbu celou spoločnosťou a spúšťajú nepredvídateľnú reťazovú reakciu udalostí s neznámymi dôsledkami.
Aj preventívne vojny sú nevyspytateľné. Slovami Otta von Bismarcka: „Preventívna vojna je ako spáchať samovraždu zo strachu pred smrťou.“ Podľa Crafowrd môžu preventívne vojny motivovať štáty k zbrojeniu pre ofenzívne aj defenzívne účely. Aj experti naznačujú, že izraelská vojenská kampaň môže mať opačný účinok, teda zintenzívnenie nukleárneho programu, a to nielen v Iráne.
Ak je teória spravodlivej vojny v niečom užitočná, tak v tom, že nás vyzýva spomaliť. Vojna je výnimočná udalosť, a preto by sme k nej mali pristupovať obozretne. Prístup Izraela a USA k použitiu sily pre riešenie konfliktu je však benevolentný a pripomína skôr agresiu.
