Po teroristickom útoku Hamasu 7. októbra sa väčšina Európy postavila na stranu Izraela. Bratislavský hrad sa rozsvietil v bielo-modrých farbách a na niektorých profiloch nahradila židovská hviezda ukrajinskú vlajku. Nepochybne, odsúdenie teroru Hamasu a súcit s bolesťou Židov je namieste. Izrael má právo brániť sa pred extrémistami, ktorých hlavným cieľom je Izrael eliminovať.
Tu sa však debata končiť nemá. Aj keď je vojna spravodlivá, záleží na spôsobe, akým je vedená. Stovky rokov vedenia vojny presvedčili ľudstvo o dvoch veciach: (1) utrpeniu civilistov sa vyhnúť nedá, (2) no dá sa obmedziť na nevyhnutné minimum. Hamas porušuje princípy civilizovanej vojny konštantne. Množia sa však dôkazy, že aj Izrael nerobí na ochranu civilistov dosť.
Blokáda Gazy
Cieľom vojenských operácií sú v prvom rade ozbrojenci. Totálna blokáda Gazy, ktorú Izrael ohlásil krátko po útoku, však môže byť vojnovým zločinom, pretože spôsobuje neprimerané utrpenie hlavne civilného obyvateľstva [1]. Minister obrany Izraela ju oznámil so slovami: "Nebude tam elektrina, potraviny, palivo, všetko je uzavreté. Bojujeme proti ľudským zvieratám a podľa toho aj konáme." [2].
Izrael pôvodne odmietal umožniť prístup humanitárnej pomoci, ktorá by dôsledky blokády zmiernila. Kľúčoví predstavitelia Izraela hovorili o podmienení prísunu humanitárnej pomoci vrátením rukojemníkov. Human Rights Watch takéto kroky označila za vojnový zločin a účelové využitie hladovania. Izrael čiastočne od blokády upustil a tlak USA viedol k čiastočnému prísunu humanitárnej pomoci, ktorá ale zďaleka nepokrýva potreby obyvateľstva [3].
Výsledkom aj týchto krokov je humanitárna kríza, v dôsledku ktorej trpia prevažne civilisti. Drvivá väčšina obyvateľov nemá prístup k pitnej vode, polovica hladuje a zdravotný systém je v troskách [4, 5, 6].
Neprimeraná miera násilia
Vojnovým zločinom je aj porušenie tzv. princípu proporcionality. Ten od bojujúcich strán vyžaduje, aby prostriedky a následky vojenských operácií (napríklad kolaterálne škody vo forme zabitých civilistov), boli primerané sledovanej vojenskej výhode (napríklad, že útok výrazne obmedzí vojenské schopnosti nepriateľa) [7]. Nemusí ísť o vojnový zločin, ak Izrael zničí tunel Hamasu raketou a na následky zomrie 1 okoloidúci civilista. Ak ich zomrie 10-tisíc pretože namiesto rakety bola použitá atómovka, princíp by bol s vysokou pravdepodobnosťou porušený [8].
Izrael je v ťažkej situácii. Gaza je husto obývané územie veľké ako Bratislava a Hamas sám pácha vojnové zločiny tým, že funguje blízko civilných budov, niekedy dokonca priamo v nich. Tým z nich robí, za určitých okolností, legitímne vojenské ciele a nesie časť zodpovednosti za civilné straty. Rovnako však IDF (izraleská armáda) nesie zodpovednosť za porušenie princípu proporcionality, ktorý neprimerané násilie zakazuje.
Aj keď hranice proporcionality sú nejasné a prípady si ešte vyžadujú riadne prešetrenie, prípadom možného porušenia tohto princípu je útok na utečenecký tábor Jabalia z 31. októbra. Cieľom útoku bol podľa IDF vysokopostavený člen Hamasu a jeho základňa. Armáda potvrdila, že tábor viackrát zasiahla s vedomím, že zomrú civilisti. IDF trvrdí, že eliminovala "tucty" militantov. Organizácia Airwars odhaduje, že si útok vyžiadal životy 126-136 civilistov a ďalších 280 bolo zranených [9, 10].
Kontrovérzny je aj prípad obliehania najväčšej nemocnice Al-Šifa. Izraelská armáda tvrdila, že nemocnica je pre Hamas kľúčová - využíva ju ako koordinačné a veliteľské centrum pre svoje jednotky a raketové útoky. Nemocnica bola odrezaná od elektriny, paliva a zdravotníckeho materiálu a v dôsledku vojenských operácií zomrelo podľa OSN v dňoch pred obsadením nemocnice a po ňom najmenej 40 pacientov vrátane štyroch predčasne narodených detí. IDF ale neprišla s prevedčivými dôkazmi, že nemocnica v čase útoku skutočne slúžila ako základňa Hamasu, čo vrhá pochybnosti o oprávnenosti útoku. Ako píše Foreign Policy, "zachytenie zdanlivo relatívne malého počtu zbraní treba porovnať s bolesťou a nebezpečenstvom, ktoré Izrael spôsobil stovkám hospitalizovaných Palestínčanov" [11, 12, 13].
Citlivosť na nepresnosť
V snahe predísť zbytočným civilným obetiam musí armáda vynaložiť snahu zredukovať kolaterálne škody na minimum. IDF však podnikla viaceré kroky, ktoré riziko kolaterálnych škôd zvyšujú. Hovorca IDF povedal, že "dôraz je na škodu, nie na presnosť" [14] a minister obrany sa krátko po útoku vyjadril, že pre armádu "odstránil všetky obmedzenia" [15]. Nevieme presne o akých obmedzeniach hovoril, no podľa dostupných informácií upustila armáda od zaužívaného varovania civilistov pred bombardovaním a kolaterálne škody začala vyhodnocovať rýchlejšie (dynamicky), čo mohlo zvýšiť riziko nesprávneho vyhodnotenia situácie [16, 17].
Armáda tiež používala za prvé dva týždne konfliktu takmer výhradne veľké bomby o veľkosti 450 až 900 kilogramov, ktorých použitie v mestskom prostredí je riskantné, rovnako ako používanie neriadených striel, ktoré tvorili takmer polovicu použitých striel typu vzduch-zem, a ktoré môžu dopadnúť aj 30 metrov od pôvodného cieľa [18, 19, 20].
Vyššia nepresnosť môže vysvetľovať prečo v súčasnom konflikte tvoria civilné obete vyšší podiel, ako v minulých konfliktoch IDF a Hamasu. Podľa izraelskej armády tvoria väčšinu (66%) obetí konfliktu civilisti. V minulých konfliktoch Hamasu a IDF (2008-2009, 2014, 2021) tvorili civilisti menej, zhruba 40% všetkých obetí [20, 21].
Význam kritiky Izraela
Snaha zničiť Hamas a zachrániť rukojemníkov sú legitímne ciele izraelskej armády v tejto vojne. Izrael sa však, rovnako ako Hamas, musí držať princípov civilizovaného a humanitárneho vedenia vojny. Je irelevantné že sa vojna začala v reakcii na teroristický útok, že sa začala voči národu, ktorý si prešiel Holokaustom, alebo že Izrael bojuje proti Hamasu, ktorý Izraelu nepraje nič iné len smrť.
Čierno-biele vnímanie konfliktu je nebezpečné. Jeho dôsledkom je dehumanizácia oponentov, ktorá vytvára priestor uplatňovať kolektívnu vinu a blokuje schopnosti ľudí cítiť empatiu voči utrpeniu druhej strany. Po takmer troch mesiacoch vojny majú obe strany dosť dôvodov na bolesť. Pro-palestínske spektrum musí útok Hamasu odsúdiť, nie adorovať a pro-izraelské spektrum sa musí ohraniť voči genocidálnym úvahám niektorých izraelských ministrov (!) o "nakbe 2" a bombardovaní Gazy atómovkou [22].
Spravodlivá vojna má svoje hranice. Pokiaľ na prešlapy Izraela nebudú jeho podporovatelia upozorňovať, dávajú vláde Netanjahua signál, že žiadne hranice neexistujú.
