Pre mna osobne bol najkrajsi zaziok zaver predstavenia pri klanacke. Nie, vobec nie preto, ze to koncilo, ale preto, ze sa Jan Slezak zachoval ako clovek so srdcom.
V prvom rade sedela aj s rodicmi dievcina ktora bola mentalne postihnuta, velmi predstavenie prezivala, ked ju nieco nadchlo vyskocila, zatlieskala, zaviskala... bezprostredne vyjadrenie pocitov. Ked sa k nej priblizil herec/ka s piesnou co sa jej pacila, mavala im plagatikom z predstavenia. Niektori sa osivali, vyjadrovali nevolu nad jej „rusenim“ ich kulturneho vyzitia, iny sa tvarili ze tam nieje, ale Janko Slezak ma neskutocne milo prekvapil, ked pri klanacke dobehol s perom klakol si na podiu a pytal sa slecny na meno aby jej program mohol s venovanim podpisat. Tak sa „zakecali“ ze az zabudol spievat .o) Napriek jeho krasnemu spevu, bola jeho ludskost to najkrajsie co predviedol.
Prejav takejto ludskosti, ked spolocnost zvycajne neprijma, odsuva na okraj, ba az odsudzuje vsetko co „nie je normalne“, vsetko co vybocuje z priemeru a „normalu“ sa dotkol mojho srdca.
Dakujeme.
