Včera večer ma priateľka vytiahla na kávičku do pizzerie /presne do tej, kde majú tu skvelú kávu .o))/ a tam na nás už čakal môj bratranec a jeho kamaráť Maťo. Doteraz som o ňom iba /veľa/ počula, tak som bola rada, že sa to meno konečne aj zhmotnilo. Keby to bolo o ňom, tak by to bola úvaha na tému hyperaktivity. Maťko rozprával v podstate stále a plynule prechádzal z témy do témy. Ku všetkému vedel niečo povedať. Keďže sme boli pri stole piati, nestíhala som ho sledovať, lebo aj s ostatnými som sa chcela porozprávať, ale vôbec to nebol problém. Dovolila som si 10 minút úplnej nepozornosti voči jeho osobe, čo sa dalo zvládať bez toho, aby mi ušla niť rozhovoru..
V pohode som s Puppynkou prebrala termíny u kaderníčky a kozmetičky, čo mi je jasné, že chlapov nezaujímalo. Dada sa „vyspovedala“ z pracovných záležitosti / v pozadí stále znel Maťo/ Keď boli „babské záležitosti“ vybavené opäť som sa započúvala a Maťko už bol niekde úplné inde :o))
Teraz to možno vyznelo ako kritika, ale práve naopak, dozvedela som sa veľa vecí, niektoré ma dokonca prinútili aj rozmýšľať .o)) a zopár tém som sa hneď z rána pustila študovať na webe. Vlastne som tým iba chcela povedať, že to bol zaujímavý a podnetný večer, ktorý sa niesol v príjemnej a nenútenej debate, ktorú viedol človek na ktorého by ste ozaj netypovali, že je necelý týždeň von z nemocnice po operácii obličky... Hyperaktivita a radosť zo života z neho len tak sršali...
A čo ten úsmev v nadpise?
Na čašníkovu otázku „donesiem Vám ešte niečo?“
Maťko bez zaváhania odvetil: „ Už nie, mam iba jednu obličku, nestíham filtrovať“ .o))
No a mne sa zdalo obdivuhodné, že miesto toho aby ležal doma a nechal sa ofukovať a obskakovať, dokáže si spraviť srandu sám zo seba a ešte príjemne zabaviť spoločnosť. Bolo očividné, že ho to baví a na občasné upozornenia svojej manželky, aby sa trosku šetril, reagoval miernym stíšením hlasu / ale ozaj iba na nevyhnutnú dobu .o)/.
Maťko, prajem ti skoré a úplné vyzdravenie .o))
