... vrátili ma do spomienok s pred 12 rokov, kedy som sa zobúdzala na Zamalku, ostrove na Níle, a odprevádzala ráno syna v školskej uniforme do školy. Presne vedel čo má robiť, keby nastalo niečo výnimočné - tak sme nazývali stav, keby niekde v okolí jeho školy nastal teroristický útok. Vedel, že sa nemá hýbať z okolia školy a v prípade evakuácie podriadiť sa nariadeniam vedenia školy. Ktovie či si na to ešte pamätá...vlastne sme sa po odchode z Egypta o tom nerozprávali. Zostali len pekné spomienky, darčeky zo slnečných Vianoc, čas strávený v športovom klube, pár výletov s egyptológmi do Sakary, kde sa nám podarilo nájsť hlinené mištičky z obdobia kráľovnej Hashepshut, návšteva Koptských kláštorov, nedeľné výlety k Červenému moru, spojené s opekaním, cez kamennú púšť, ktorá v januári a februári zakvitla nádhernými farbami kvetov v údoliach vádí /miznúcich riek objavujúcich sa iba v období dažďov/, ale aj nezabudnuteľný týždenný pobyt v rekreačnom stredisku Sharm el Sheik, vtedy ešte v úplne novovybudovaných hoteloch s malým počtom hostí. Bolo to ako návšteva v rozprávke - belasé, čisté Červené more, s množstvom červených a ružových koralov a farebných rýb - obrovské prírodné akvárium, taký pocit vyvolalo potápanie v tomto pokojnom mori...
Vnímala som pobyt v tejto krajine veľmi kontroverzne...obdiv všetkých pamiatok, ktoré zanechali tomuto hrdému národu jeho predkovia a ľahostajnosť v akej žili prítomnosť. Prekvapovalo ma v akých primitívnych podmienkach dokážu žiť v 20. storočí a nebolo to len o nedostatku finančných prostriedkov. Predsa, aj keď mam hlinený dom / mimochodom tehly vyrábané zo zmesi ťavieho trusu, hliny a vody , sušené na slnku mali vynikajúcu izolačnú schopnosť a v spojení zo systémom výstavby kopulovitých striech majú príbytky prirodzené ochladzovanie/ urobiť si okolo neho poriadok by nemal byt problém...
... problém, z čoho vlastne títo ľudia mali problém. Na to som neprišla počas celého pobytu. Pokoj s akým zvládali všetky príkoria počasia a života v tejto krajine prenášali aj do svojho postoja k životu. Ťažko si vie niekto, kto to nezažil, predstaviť, ako vyzerala Káhira po niekedy aj niekoľko dní trvajúcej piesočnej búrke. Čistila som niekoľko dní každú skrinku v byte a vtedy som pochopila, prečo egyptský prístrešok má minimum nábytku. Všetky potraviny museli byť v tesne uzavretých nádobách a zásoba pitnej vody v uzavretých fľašiach musela vždy pokryť pár týždňov...Ani dažde a horúčavy, v tomto 18 miliónovom meste zväčša bez kanalizácie, nebolo jednoduché zvládnuť, premnožené lietajúce šváby a húfy potkanov ohrozovali všetko, čo mohlo byť potravou...
... no, ale o čom som chcela? Vlastne si iba zaspomínať, pretože zamýšľať sa nad terorizmom v tejto krajine, je ako zamýšľať sa nad všetkým, čo mi pripadalo v nej absurdné a veľakrát ohrozujúce ľudský život...ktorý má stále hodnotu – ako v období faraónov...
