A Karel Kryl k nemu chcel rozhodne prispieť. A tak chodil a spieval, rozprával s ľuďmi, snažil sa pomôcť, ako vedel. Okrem iného napríklad v Nemecku, kde pred revolúciou žil, vybavil sponzorsky značnú časť prístrojového vybavenia pre jednu českú nemocnicu.
No ako išiel čas, ľudia začali byť tvrdši, politici začali opäť klamať, opadla vlna nadšenia, vrátili sa do diania mnohé komunistické tváre. A toto bola pre večného idealistu, naozaj tvrdá rana. A prichádzali ďalšie v podobe korupcií, mafií, podvodníkov, ktorí sa predierali do verejného života. Napríklad bola zaujímavá informácia, že Václav Havel mal asi 300 poradcov, a polovoca z nich boli bývalí eštébáci.
Veľmi smutné na tom dokumente bolo, že vďaka tomuto všetkému Karel Kryl stratil chuť a vôľu žiť. Keď ho skolil infarkt, mohol sa z toho dostať. No ako povedal jeho ošetrujúci lekár, už jednoducho nemal silu bojovať za miesto v takomto svete.
Pri tomto smutnom príbehu naozaj veľkého človeka, som si nanovo uvedomil, ako málo nám zostalo z nežnej revolúcie. Obklopujú nás bežné, mnohokrát existenčné problémy, pri ktorých nemáme chuť ani čas pomôcť iným, povedať teplé ľudské slovo, či len tak nezištne sa venovať komukoľvek, kto by to potreboval. A to je škoda.Preto mám na Vás, milí čitatelia, jednu prosbu. Skúsme sa na chvíľu zastaviť, spomenúť si na tie sychravé dni aj na to, akí sme boli a chceli byť, a niečo z tých predsavzatí vrátiť aj do dnešných dní. Možno tým nespravíme na prvý pohľad nič svetoborné. No ak sa len trochu zmení k lepšiemu každý z nás, stane sa lepším celý náš svet.
PS: Ak budete mať chvíľku, zapálte sviečku a venujte tichu zo spomienkou Karlovi Krylovi, ktorého piesne navždy zostanú pripomienkou nežnej revolúcie.
