Fyzicky a psychicky pripravená na ďalší deň zdolať Vihorlat vstávam niečo pred piatou. Utekám na biku do farského kostolíka v Michalovciach. Pozorujem samé babky prichádzať na sv. omšu a ako sa tak dívam, všetko to boli biky medzi Ukrajinou a Libertou. Ale vážne, v celých Michalovciach a počas celej bike túry som horské biky ani nevidela. Veď na čo by im boli. No ale aspoň dvoch cestných cyklistov v drese som stretla, samozrejme, že mi ešte aj vynadali...
Po cestách a necestách okolo Šíravy...
Tak som prišla z kostolíka a utekala hneď po bike a makačka až na Vihorlat. Veľa času som nemala. Teda mala, ale no....
Takže už sedím v Porube pod Vihorlatom, čo je 20 km od MI a papám, aby som bola silná do tých kolmých kopcov. Veď, nadmorská výška tej dedinky bola nejakých 140 m. n. m.. V Michalovciach to bolo menej, až som sa zľakla, či sa mi hodinky nepokazili! Ale nepokazili.
A predstavte si z takej malej výšky makať do 1000 m. n. m.. To je hotový ošiaľ.
Predsa len.. vyberiem sa po zelenej. Deň predtým mi kamraát čo to vysvetlil ako ísť hore. Ale pes bol zakopaný inde. Pozorne sledujem zelenú značku, to som už bola poučená po predchádzajúcich túrach. Po niekoľkých km sa moja zelená zmení na žltú. Ajéjéjé, zase idem zle? Veď zelená malá ísť až na Poľanu. Jasné, že už mám nervy. Ale chcela som ho zdolať. No verte či nie, ako na potvoru sa za mnou vyjaví jeep. :-D. Zase lesníci, ale iní. Zastavím ich a pýtam sa či dobre idem. "Áno, dobre idete, ale nechoďte po turistickej značke, lebo je teraz trasa uzavretá, pretože sa tam pracuje. Choďte tu a tu..... " A tak si myslím.... teda myslím, že ďalej nemusím pokračovať ako to dopadlo :-D. Iste si viete domyslieť. Strašné čo? Pozerám na hodinky, ukazujú mi niečo okolo 750 m. n. m.. No Poľana ma cez 900 m. n. m. Už som bola znovu v tiesni. Strašilo ma tam, nikde nikoho, cesta len na zvážanie dreva. Veď tadiaľ ma poslali. Totálna spúšť, konáre po zemi, kamene. Jednoducho tlačím. Skoro v kuse tlačím bike a ani neviem či idem dobre. Strašné čo? Aspoň pre mňa bolo. Tak už ma to prestalo baviť. Otočila som sa a hajde naspäť. Bolo to presne 9 km zjazdíkom. Ako som pomaly šla hore, tak xnásobne som šla rýchlejšie dole. :-D
No aby som hlavu nevešala, povedala som si, že Michalovce a Vihorlat sú mi niečo dlžné, lebo len dvakrát som došla tam, kde som chcela. A teda aj ja som im dlžná zdolanie týchto kopcov. Znamená to, že sa tam budem musieť vrátiť :-)
