Schovaná pod mokrou myšlienkou,
čo sa tlačí z duše von sťa rodiace sa dieťa,
vyjdem na svet ukrývajúc sa v tichosti.
Nik si ma nevšíma, nik o mne ani len netuší.
Vo svete pozerám na milosti,
čo hlúpemu sa zdajú len počas spavosti.
Bdiem a hľadám mokré myšlienky.
Nie sú už, a ani spomenúť si nemôžem.
Zmizli v mori slanom a trpkom,
odsúdené na nemilosť milosti hlúpych.
Ich návrat nie je možný!
Možné sú len iné myšlienky.
Každá táto myšlienka, má svoj osud.
Trpkosť mora a silu soli,
ktorá ich narúša.
Soľ na jazyku človeka,
je ako hadí jed,
čo pomaly sa telom rozteká.
Preniká do špiku kostí,
pálí, no mňa už nič nezlostí.
Veď už nemá čo!
Pomaly sa poberám cestou neláskavosti,
a skúšam hľadať slová milosti.
Nachádzam milosť prečistú,
čo z neba padá pre moju očistu.
Očistená duša sa raduje,
a iné myšlienky už schvaľuje.
Nie sú ani mokré, ba ani suché!
Mokrota robí neplechu
a suchota robí nezbednosť.
A tak očistená dvíham sa k pochopeniu,
kde už je soľ sladkou a nemilosť láskavou.
