Situácia niekedy až priam komická. Miestami som sa cítila ako jeleň, ktorý má ruju :-D. Fakticky, každý ku komu som sa chcela prihovoriť sa rehotal... a ja s ním, veď to boli také divé zvuky... Trvalo to štyri dni. V jeden deň som si myslela, že už budem rozprávať, ale nič... na ďalší deň zase nemá. Najlepšie boli rôzne a to dosť komické situácie, keď som napríklad šla do autobusu a na papieriku napísané "študent Prešov, vďaka". Šofér sa trochu začudoval, ale prijal to v pohode, no ja osoba, ktorá rada ďakuje, keď mi vydal peniaze, som mu zašeptala vďaka... :-D Rozumiete? Prídem k nemu s lístkom, lebo nemôžem rozprávať a ešte mu ústami poďakujem :-D Verím, že si nemyslel, že si z neho strieľam, no nedalo mi nepoďakovať.
Ďalšia situácia... málokedy sa ma niekto pýta na ulici koľko je hodín. A just práve vtedy, keď som nemohla nič rieknuť sa ma to jedna žena spýtala. Ukázala som jej hodinku a kývla hlavou a odišla :-D. A to isté aj v Prešove jeden pán... Nikdy nikto a teraz just!
Ďalej to malo výhodu aj v škole. Na angline ma nemohla vyvolať niečo prečítať a na biole sa mi stalo, že ma chcela vytiahnuť :-D ale... : "No Ľudka poďte odpovedať...", kamarátka sa ozýva: "Ale ona nemôže!" "Prečo?" "Nemá hlas! :-D" No sranda, tak som nešla, bola to moja záchrana.
A spolužiaci? To nemalo chybu, kamarátka si myslela, že či mi už načisto prešibáva, že každému niečo šuškám až do uška :-D. Najhoršie sa bolo obhájiť, vyjadriť svoj názor a jednoducho to všetko. A dvíhať telefóny? Ee! Sms skoro vždy tá istá: "ak niečo chceš, napíš, nemám hlas :-D!" Asi príde vyšší účet.
Ešte jedna komická situácia nastala v lekárni. Ani som nepozdravila, veď kto by ma počul šepotať. Lekárnička sa ma pýta: "Prosím?" Ja sa pousmejem a začnem šepotom ohlasovať: "Už štyri dni nemám hlas..." Ona sa len tak fajne smiešne uškrnula a dala mi niečo..." Ale to bolo tak trápne humorné pre mňa... že aká tajnosť.... len pošušky... :-D aby nik nevedel...
Ťažko sa takéto humorné situácie opisujú, ale keby ste boli v mojej blízkosti, tak sa pocikáte od smiechu ako skoro ja :-D.
Dá sa povedať, že to bolo pre mňa také očisťujúce. Byť ticho... Nič nevravieť, len si myslieť...Niekedy som sa cítila tak, akoby sa vždy musel o mňa niekto starať, napríklad, keď mi kamoška vždy kupovala lístok v buse, ak sme šli spolu, alebo v bufete a tak podobne. Občas mi bolo trápne prejsť okolo človeka a ani mu nepozdraviť ani nič... Ale malo to taký zvláštny zmysel, ktorý ešte len odhalím keďže rozprávam len tretí deň... ďakujem Bohu za to, že mám hlas. Môžem povedať ľuďom, čo pre mňa znamenajú, teraz som im to iba šepkala... Malo to aj jednu výhodu. Nemohla som sa s nikým hádať a byť drzá... teraz to je zase všetko taé ako bolo predtým... ale aspoň som pochopila, čo môže dokázať ticho a čo môžu dokázať slová... niekedy je ich aj zbytočne veľa.
