Pritom by to malo byť úplne o niečom inom. Neviem, čím to je. Mám 22 rokov, vo februári to bude 23 a nejak ma veľmi prestalo baviť hnať za novým telefónom, počítačom, čakať nervózne, čo bude pod stromčekom, či hnať sa za najlepším materiálnym darčekom pre svojich blízkych. Veď je to hlúpe. A zaháňa to čaro Vianoc. Ubíja to človeka. Mňa určite.
Tešil som sa domov, že utečiem od povinností a poriadne si oddýchnem, aby som nabral chuť do nového a mimoriadne kľúčového roka, či už štátnicami, alebo vyvrcholením práce na najväčšom a pre mňa najfascinujúcejšom projekte, aký dokážu študenti vytvoriť. Nejak sa nedarí. Zvláštna atmosféra či už sviatkov alebo celkovo „prázdnin“. Nejak sa doma necítim doma. Pre mňa je domovom už asi Bratislava, viac menej. Či už tým, že tam trávim 95% všetkého času alebo tým, že 99% ľudí, s ktorými trávim čas, tak sa s nimi stretávam. Prirodzený vývoj, hovorím si.
Som sklamaný zo seba, že nie som efektívnejší, že nemám naplánované dni že nevstávam o siedmej ráno, ale o pol jedenástej, že sa mi nič nechce, že jedinými mojimi aktivitami je písanievízie pre budúci rok, beh a príprava na silvestrovský beh, čítanie kníh a jedenie. A mám pocit, že veľmi neefektívne využívam čas. Je to tak správne? Pýtam sa sám seba...
Čo zneš, to si zasial... dočítal som sa v poslednej Hiraxovej knihe „ Príbeh muža. Asi na tom bude niečo pravdy. Alebo aj to, že všetky udalosti nám určujú to, čo bude v budúcnosti. Logické a pravdivé. Aj keď človek si to málokedy uvedomí. Moja príprava na rok 2012 akosi trocha zlyháva, ale si to tak má byť. Všetko má svoj zmysel, ako rád hovorievam. Som zvedavý a dosť sa obávam ako zvládnem novoročné výzvy... Bude ich veru neúrekom a hlavne dve kľúčové.
No na druhej strane, nezostáva mi nič iné, len premeniť výzvy na príležitosti...
Buďte šťastní (prebral som záver od Hiraxa),
Trenčianske Teplice, 29.12.2011
