Naši predkovia uctievali Slnko viac, ako hocičo iné a preto v čase letného slnovratu vykonávali prastaré rituály a zvyky motivované kultom Slnka a ohňa.
Vatry patrili k noci tak, ako oheň k vode, ako žriedlo k púšti. Svätojánske ohne šľahajúce k nebu čistili ovzdušie, preto ľudia verili, že tam, kde zapália vatry na Jána, neodvážia sa priblížiť dravci ani nežičliví duchovia. V túto noc žiarilo množstvo pochodní a svahmi sa mihali horiace kolesá, ktoré mali privolať dážď zabezpečujúci dobrú úrodu.
Ale aj iné ohníčky sa trblietali vo svätojánskej noci. Malé modravé plamienky nad miestami, kde zem skrýva svoje zabudnuté poklady. Ohníčky nádejí i nekonečného hľadania, ohníčky rozprávok aj hlbokej pravdy ukrytej v nich.
Nad ránom sa dejú veci ešte záhadnejšie a zázračnejšie ako o polnoci. Liečivé byliny, ktoré práve kvitnú majú vraj v tomto čase najväčšiu silu. Dievčatá, ktoré už rýchlo chceli ulapiť mládenca a dostať sa pod čepiec, verili, že ak v túto noc nazbierajú tie správne bylinky a potom z nich vyvolenému navaria nápoj lásky, určite bude ruka v rukáve.
Túto čarovnú noc mládež takmer celú trávila na kopcoch za dedinou. Veď z množstva zvykov a obyčajov si mohol vybrať každý podľa chuti. Od preskakovania ohňov, cez hľadanie pokladov, najrozmanitejšie skupinové hry až po zber zázračných bylín, bolo všetko veľkým lákadlom túžobne očakávaným dlhé mesiace.
Slovanským zvykom je na svätojánsku noc dávať do oblôčka voňavú lipovú halúzku, aby do chalupy neudrel blesk.
