Je streda večer. Sedím na terase. Po chrbte mi steká pot- je dusno. Objednávam si už druhé pivo. U vedľajšieho stola sedí obtĺstly štyridsiatnik ktorý má pred sebou jednu z tých obrovských peňaženiek, ktoré by zahanbili nejednu dámsku kabelku. Mimovoľne sa hrá s prsteňom na prstenníku pravej ruky. Oproti sedí blondína. Veľmi pekná, možno až príliš. Dokonalý make-up, dokonalé prsia ale nedokonalé oči. Sú unavené a prázdne. Dokonalý kontrast k celému telu.
Mohlo by toto byť TÝM základným kameňom o ktorom tu píšem?
A čo tak toto:
- Bože, je mi to ľúto. Prečo?! Ako jej to teraz poviem to fakt neviem, nemôžem ju raniť... Ja jej to musím povedať.
- Počkaj. Nerob to! Ja to nedokážem. Ja mu to asi nepoviem. Bude to tak lepšie. Nechcem ho raniť. Iba mu to ublíži. Viem, že ho ľúbim, tak načo mu ubližovať?
- A to mi chceš povedať, že by si sa mu dokázala pozrieť do očí? Bez výčitiek? Ja nie...
Zdvíham sa a kráčam k telefónu. Mám ju na rýchlej voľbe. Už to zvoní.
Jeho telo leží pokrútené na posteli. Útrapy jeho života sa mu za posledných pár mesiacov odzrkadlili na tele viacej ako jeho predchádzajúcich 90 rokov. Voda v pľúcach mu buble. Stále a rytmicky. Rozmýšľam aký je to pocit sa topiť celý deň. Komunikovať dokáže iba pomocou očí. A nechcem si pripustiť to čo mi hovoria- neviem ako by som mu mal vyhovieť. Môžem pri ňom iba sedieť a trpieť. Ťažko trpieť, ale ani zďaleka nie tak ťažko ako on...
A čo poviete na tento posledný text. Je to možno niečo, čo poslúži ako ONO?
Niekto to možno hľadá a nenájde. Niekto si to ani neuvedomuje a má to. Klaďme si otázku, že či je preto lepšia osobná skúsenosť alebo radšej lepší pozorovací talent. A keď to aj nájdete tak to neznamená, že TO viete aj využiť. Je to stále iba TO- esencia ale nie podstata. Súčasť celku, ale nie celok samotný.
