Kurt Vonnegut a jeho Raňajky šampiónov

Vo svojom hlbokom vnútre sympatizujem s „inakšie" zmýšľajúcimi a rebelmi. A takýmto Kurt Vonnegut istotne je. Vonnegut ako vojenský zajatec, ako úspešný literárny autor a v neposlednom rade nevyliečiteľný kritik americkej spoločnosti trpel samo deštrukčnými sklonmi, ktoré sa odzrkadľujú aj v jeho diele Raňajky šampiónov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Zastávam názor, že k pochopeniu spisovateľov a jeho tvorby je potrebný komplexný náhľad do jeho ľudského vnútra (detstvo či osobnosť formujúce udalosti). Ako vstupná brána mi poslúži jeho životopis. A autorovi jeho život poslúžil tiež ako nevyčerpateľné žriedlo motívov pre jeho nespočetné diela.

Vonnegut (1922-2007) odchádza 1944 do vojny s vedomím, že mu matka spáchala na deň matiek v tom istom roku samovraždu. Táto udalosť rezonuje aj v knihe (sám Vonnegut sa pokúsil v roku 1984 o samovraždu- vo svojich knihách nešetrí kritikou celú americkú spoločnosť, takisto nikdy nešetril ani sám seba). Vo vojne samotnej padne do rúk nepriateľa a počas bombardovania Drážďan sa schováva v Schlachthof 5. Tam ako jeden zo siedmich amerických vojakov prežije nálet, ktorý zrovnal celé mesto so zemou. Následne je mu pridelená úloha odpratávača mŕtvol- vzhľadom na veľký počet tiel musia byť povolaný nemeckí vojaci, ktorí mŕtvoly pália plameňometmi priamo na mieste. Autor teda zažíva vojnu aj z druhej strany a tento hlboký emocionálny zážitok mu umožňuje uvedomiť si, že vo vojne niet víťazov, alebo iba porazených (je iróniou osudu, že taká nehumánna vec akou vojna len môže byť prinútila spisovateľov siahnuť do najhlbšieho vnútra vlastnej tvorivosti a priviedla na svet pár diel svetovej extratriedy). Táto téma sa stáva Leitmotívom niekoľkých jeho diel, hlavne výborného Bitúnku číslo 5.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Autor samotný sa popisuje ako skeptik, voľnomyšlienkar, humanista a agnostik. Je to slovný provokatér, ktorý sa ničoho neštíti a otvorene kritizuje spoločnosť v ktorej žije, jav taký nevídaný v našej spoločnosti: „Jediný rozdiel medzi Hitlerom a Bushom je, že Hitler bol právoplatne zvolený." V interview z roku 2005 odpovedal na otázku, že čo si myslí o moderných teroristoch: "Považujem ich za veľmi odvážnych ľudí. Zomierajú pre ich vlastné idei. Je milé a vznešené -milé a čestné myslím- umrieť za to, v čo veríte." Na tieto jeho vyjadrenia treba pozerať cez okuliare jeho zmýšľania: otvorenie a neobalene hovorí to, čo si myslí, kritizuje, provokuje, burcuje a hlavne: prinucuje nás zamýšľať sa!

SkryťVypnúť reklamu

„Zrovna píšeš dost špatnou knížku," řekl jsem sám sobě.

„Vím," řekl jsem si.

„Máš strach, že se zabiješ tak jako tvoje matka," řekl jsem.

„Vím," odpověděl jsem.

Tento úryvok je pre jeho dielo smerodajný. Autor sa netvári, že v diele nevystupuje, nie je to iba „podávač" príbehu na striebornej tácke. Sám sa na konci knihy objavuje ako on sám- autor: hovorí s postavami, necháva ich konať- zaťahuje sa do deja (Vonnegut sa ani netvári, že je majstrom situácie- dokáže dať postavám iba taký impulz- spustí akciu, ale reakciu necháva na postavách samotných). Ale začnime pekne od začiatku. V knihe sa objavuje veľa postáv, ale hlavné z nich sú len dve: Kilgore Trout- je to autorove alter ego, ktoré ako literárna postava vystupuje vo viacerých dielach. Je to spisovateľ, presne sci-fi románopisca, ktorého diela to dotiahli maximálne na príbehovú kulisu porno časopisov. Celá jeho postava pripomína chodiacu mŕtvolu- krehká a zraniteľná (Asi takto sa musí autor cítiť v skutočnom živote: krehko a zraniteľne. Zaujímavo potom vyznie stretnutie dvoch autorových variácii jeho samého- Trout a Vonnegut- jedna a tá istá osoba s dvoma rôznymi osobnosťami- schizofrénia ako vyšitá). Ďalej k dielu: Trout dostáva od tajného ctiteľa pozvánku na festival umenia. Druhou hlavnou postavou je Dwayne Hoover- úspešný podnikateľ, ktorému sa stane stretnutie s Troutom, na už spomínanom festivale umenia, osudovým a katalyzuje jeho amokové šialenstvo.

SkryťVypnúť reklamu

Autor sa počas celého románu odchyľuje od primárnej dejovej línie, ktorá by sa dala zhrnúť na pár desiatok strán. Dielo je popretkávané vedľajšími mini príbehmi a absurdnými poznámkami, ktoré na prvý pohľad nemajú na príbeh viditeľný vplyv. V konečnom dôsledku ale dopomáhajú dotvárať ilúziu, že sa nenachádzame v „normálnom svete", ale možno v zle napísanom románe Kilgora Trouta. Stretli ste sa už s dielom (vynímajúc porna) kde by autor pri charakteristike mužských postáv používal ako jeden z bodov dĺžku a hrúbku ich penisov? Takisto sa v diele nachádzajú aj autorove kresby, ako napríklad ženská vagína, análny otvor, alebo dokonca také všedné veci ako jablko, krava, hamburger atď. Počas čítania knihy som sa nevedel zbaviť pocitu, že tieto pasáže nás mali odpútať od diela a umožniť sa pozerať na dejovú ideu s triezvou hlavou. Znie to paradoxne? Áno, ale nie je to prvý krát, keď nás absurdita prináša bližšie k realite. A ešte niečo: je to symptomatické pre Vonneguta.

SkryťVypnúť reklamu

Späť k príbehu: ku konci knihy necháva autor dôjsť k osudovému stretnutiu oboch hlavných postáv. Hoover sa v ťažkom psychickom rozpoložení dostáva k jednej Troutovej poviedke s názvom Teraz to už smieme povedať. Vážený pane, úbohý pane, odvážny pane," čítal. „Ste pokusom Stvoriteľa vesmíru. Ste jediný živý tvor v celom vesmíre, ktorý má slobodnú vôľu. Iba vy sa musíte rozhodovať, čo urobíte v nasledujúcej chvíli- a prečo. Všetci ostatní sú roboti, stroje. Niektorí ľudia vás majú podľa všetkého radi a iní vás zrejme nenávidia, a vy musíte uvažovať prečo. Sú to jednoducho ľúbiace stroje a nenávidiace stroje... " Hoover to považuje za realitu, za zmysel života a tak sa rozhodne, že to tým strojom ukáže. Viacej nepoviem, ale skúsme sa trochu zamyslieť. Ako by ste konali, keby ste sa dozvedeli, že všetko okolo vás je iba fikcia, nič reálne? Lásky a sklamania ktoré ste prežívali neboli ničím, iba súčasťou nejakého programu. Autor nám možno chce naznačiť, že niekedy pripomíname skorej stroje ako ľudské bytosti, že chyby v programe sú možno to najľudskejšie, čo v nás je. V diele sa nepriamo zaoberá aj „typicky americkým pohľadom" na afroameričanov, na význam moderného umenia a mnohé iné veci, ktoré by si zaslúžili oveľa viacej priestoru a preto ich nebudem ani načínať.

Máte radi satiru, tvrdú iróniu s nádychom fikcie, ktorá vám predostiera nahú realitu? Ak ste si odpovedali áno, tak si knihu kúpte.

Peter Orincak

Peter Orincak

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

vyštudovaný učiteľ, nevyštudovaný realista a nenapraviteľný slovný provokatér Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

SkryťZatvoriť reklamu