.
Folklór nám ju často podsúva ako cnosť a hodnotu, na ktorú máme byť hrdí. Lenže chudoba nie je hodnota, je to stav. Slovensko by dnes bolo inde, keby sme sa dokázali pozrieť pravde do očí a prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutia.
Slováci si klamú aj dnes. Každý tvrdí: ja za ten stav nemôžem, ja som zodpovedný, ja Fica nevolím. Ja som ten „správny“. Lenže pravda je menej pohodlná. Keby sme žili presne tak, ako to kážeme druhej strane, možno by sme niektoré veci dokázali aspoň pochopiť.
Áno, dá sa pochopiť aj to, prečo časť ľudí miluje Rusko. Odpustiť sa to však nedá. Milovať nepriateľa, ktorý zabíja susedov už celé storočia, nie je názor. Je to číre zlo. Zároveň si však musíme priznať, že tomuto národu sa láska k Rusku systematicky predávala celé generácie. Najprv štúrovcami, potom komunistami. Neustále nám niekto predával hlúposť zabalenú do „hodnôt“.
Východné Slovensko je ďalší príklad tohto sebaklamu. Za jeho úpadok môžu politici len čiastočne. Zvyšok je neochota. Neochota priznať si realitu, pochopiť príčiny a prijať pravdu. Práve táto neochota nás všetkých ťahá dole.
Bratislava sa dnes hnevá, že ju východ obviňuje zo všetkého. Zabudla však, že kedysi presne rovnakým spôsobom obviňovala Prahu. A Praha predtým Viedeň. A Viedeň Budapešť. Tento národ sa zo skúseností nepoučil. Len si vždy vymení adresu, na ktorú nadáva.
Robíme tú istú chybu stále dokola. Budujeme jedno mesto namiesto celej krajiny. A pritom už dávno pred nami bolo jasné, že štát sa nedá postaviť na jednom centre. Už v časoch Veľkej Moravy sa chápalo, že treba rozvíjať celé územie, mestá, obchod a výrobu. Napriek tomu v 21. storočí radšej opakujeme chyby Rakúsko-Uhorska aj Československa, než by sme sa správali dospelo.
Slovensko nepadá preto, že by nemalo potenciál. Padá preto, že si odmieta priznať vlastnú zodpovednosť. Kým budeme chudobu vydávať za hodnotu, lož za názor a výhovorky za pravdu, nikam sa neposunieme. Zmena nezačne v Bruseli, Moskve ani v Bratislave. Začne v momente, keď si prestaneme klamať sami seba.
