Chcem ju zastaviť, ale zakaždým sa spustí znova. Snažím sa myslieť na pekné veci, ale vždy sa v nich objaví on... Cítim jeho vôňu, počujem jeho smiech, cítim ako mi jeho pery dopadajú na holé rameno a ja sa chvejem. Znova plačem. Slzy padajú ako kvapky dažďa. Chcem kričať, chcem, aby tu bol so mnou. Chcem, aby tu bol len a len pre mňa.
Slnko zapadlo a ja som sa ocitla sama. V tmavej izbe s kvapkami dažďa na lícach. Láska sa predsa nedá naplánovať. Objaví sa, niekedy zostáva, inokedy odíde skôr než by sme si ju stihli všimnúť, pritiahnuť... skôr než ju máme možnosť pobozkať, objať, dať jej zbohom.
Zbohom, to slovo nechcem hovoriť, ešte nie! Chcem, aby tu bol, chcem ho objímať a povedať mu, že toto nebol môj plán. Láska sa nedá naplánovať. Láska príde, niekedy zostáva, inokedy odíde. Nepoznaná, neopätovaná, nežiadúca.
Dážď prestal stekať po mojich lícach. Už nie som sama, mám tu teba. Tíško plačeš v mojom lone a ja len počujem šepot tvojich maličkých a zraniteľných pier. „Život bez teba už nemá zmysel,“ hovorí Motylások.
Moje srdce zatvára dvere. Nájdeš k nim kľúč?
