Spolu so sadrovou soškou psíka a čokoládovou tyčinkou Tatiany (je mojím malým ďakujem od čiernej pasažierky, ktorej som kedysi venovala cestovný lístok - často a rada na ňu spomínam) tu majú pre mňa svoj vlastný, osobitý význam .. Nie ani tak z úcty k ľuďom, ktorí mi ich dali, ako z princípu, že mi ich nedarovali k sviatku, lebo sa to patrí, ale preto, že si na mňa spomenuli aj bez hlúpych dátumov v kalendári .. Preto sa na mňa zhora dívajú. Tak aby videli, aby len jednoducho boli, aby som mala k čomu hlavu dvíhať .. A vtedy, keď myslím na ľudí, vtedy aby mi pripomenuli, že som tu pre nich najmä, pre seba pomenej ..
Lebo minule sa so mnou lúčili: „Ďakujeme, že si prišla a ozvi sa aj nabudúce," a ja som si (viacej pre seba ako pre nich) odpovedala, že mi nemajú začo ďakovať, pretože sama som prísť chcela. A na otázku, čo im dlhujem za odvoz odpovedali „Sľúb, že s nami pôjdeš zas .."
To aby som si potom pred spaním mohla poobzerať tie spomienkové predmety z udalostí, ktoré sa udiali bezo mňa, lebo tie som si v živote odžiť nechcela. To iba ľudia pomenovali predmety mojím menom, a potom mi ich z nejakého dôvodu priniesli - hádam len ako výčitku tichým odkazom „Mala si tu byť s nami."
Lebo aj o nich je život - o ľuďoch. A ja ešte stále v tichosti pozorujem tých, ktorí si v mojom živote vybudovali svoje miesto, stále stretávam ľudí, ktorí mi majú čo dať, od ktorých sa mám niečo naučiť a v prítomnosti ktorých si často hovorím, že práve takýchto ľudí pri sebe potrebujem ...
(O čo ťažšie je zrazu uveriť, že mi ich kedysi nahrádzali postavy z kníh ..)
.. Len tichá prosba o ponechanie samoty
dávala mi taký zvláštny pocit istoty ..
Nikdy som to tým ľuďom nepovedala, nesnažila som sa ich nejako bližšie spoznať alebo akokoľvek sa im priblížiť, ale želala som si, aby sa to naučili iba ak rešpektovať a snáď trochu chápať, že týmto im dávam najavo, že ich mám vlastne rada, a že im svojím spôsobom rozumiem. Narodila som sa s tým, bolo to vo mne, ale niekedy sa to ťažko vysvetľovalo okoliu.
Nie, nie som sama. Som so sebou.
A tých, ktorí ma nejakým spôsobom zaujali, alebo ma niečomu naučili, a na ktorých si chcem z nejakého dôvodu pamätať, nosím si neustále so sebou vo svojich spomienkach, vypĺňam nimi takú tú pozitívnu prázdnotu, čo vo mne po ľuďoch zostáva, usmievam sa na nich a želám si, aby mali tiež aspoň nejaký dôvod na úsmev .. A tak.
