Sandra Ort-Mertlová
O strachoch
....................................................................................................
....................................................................................................
prešlo mi hlavou vo chvíli, keď sa ma po ďalšom mesiaci na liekoch psychiatrička spýtala, ako sa mám. Zvnútra. Priveľmi za tie tri roky navialo.
Povedala, aby som jej porozprávala všetko od začiatku. A ja som začala spred troch rokov, kedy som niečo v živote veľmi chcela, nevedela som stráviť, keď som to nedostala, a teraz sa bojím, že už nestrávim nič.
Je to už dávno, asi tak o jedno poznanie dozadu, čo som si na prahu pominulého leta zapisovala čosi o tom, ako som zabíjala čas čakaním na ľudí, na ktorých som si zvykla, aj keď som vedela, že ku nim nijaké (dostupné) chodníčky nevedú, lebo mi stačilo, že som ich videla, a že mi odpovedali Čau. A keď aj nie práve ich, tak minimálne stále som očakávala tých, ktorí už síce odjakživa a dlhodobo meškajú, ale o ktorých som si vravela, že práve preto už musia byť neodškriepiteľne na ceste, lebo som na nej tiež.
S týmto mojím nekonečným čakaním na jeseň si občas pripadám ako postava Petra Aubiera, keď čakal Luciu na rohu ulice, a nebývalo mu teplo. Ale bol rád, že čaká, že mu nie je teplo, ba i že sa nudí, lebo to bolo pre ňu.*
Niektorí ľudia majú akúsi zvláštnu schopnosť zohrávať dôležitú úlohu v živote človeka, napriek tomu, že im je ten človek úplne ľahostajný. A keď to neviem zmeniť, prijímam to.
Rozobrala som svoje plastové jabĺčko na mojej poličke a na jeho miesto usadila plyšového svišťa, ktorého som dostala do daru z rakúskych Álp ...