Po tom, ako ma oboznámili s možnosťou, že sa mi môžeš vrátiť, odobrili mi tabletky na Teba vysadiť. Aj keď som im to musela podpísať.
Akoby nebolo stačilo, že sa mi vrátila bakalárka, ktorú mi dali previazať. Chýbalo na nej číslo. Poviem Ti, že pri tom neustálom prepisovaní a opravovaní mi dalo námahu, nemyslieť pritom na Teba. Nič po tom liste som totiž toľkokrát po sebe asi neprerábala. O to viac som si poslednou vetou vydýchla.
A uvedomila si tiež jednu vec. A síce, že pokiaľ niekedy napíšem knihu, bude to práve o Tebe - niekedy Ti ju potom darujem. Najskôr snáď takú kompletnú zbierku básní vrátane týchto listov, ak s nimi niekedy prestanem.
Mohli by byť aj o tom, čo ako posledne vravel M., že asi naozaj nie je nič, čo by som pre isté momenty a chvíle pri Tebe neurobila. Tak ako preňho nie. Inak sme stále spolu. A riadne priblbý pocit z toho mám. Naposledy mi len tak povedal: Suchá si. Málo si naňho myslela. Určite si vieš domyslieť v čom.
Vtedy mi napadlo, že som si tu raz niektorý život strašne presrala, že som si šancu u Teba strašne presrala, a to si doteraz neviem odpustiť.
A myslím na to aj vtedy, ako mi jedna psíčkarka pri hraní so psami hovorí, „že je to strašná sranda, ako sa psy vedia ľúbiť, aj keď sa nepoznajú,“ a mne sa zažiada odvetiť, že však aj ja to viem, ale srandou by som tú absurdnosť nenazývala.
A potom, keď sa mi zasa raz zachcelo sa na svet pozerať zoširoka, napadlo mi, že stále neviem, načo Ti všetko píšem. Zúfalo si uvedomujem potrebu písať Ti tieto ničobsahujúce listy, ktoré si pravdepodobne nečítaš, a keby si si aj čítal, nie je v nich asi nič, čo by Ťa mohlo zaujímať. A ja už vôbec nie.
Tak sa tam zatiaľ maj.
Ahoj, Ľuboš.
