V mysli sa mi pritom vynárajú spomienky z ktoréhosi prázdninového leta, kedy sme kráčali s dedom po poli - všade tam rástli čakanky. A on mi jednu z nich odtrhol a rozpovedal mi, prečo sa čakanka volá čakanka; že to je vlastne začarovaná dievčina čakajúca na svojho milého z vojny. Vybiehala ho na pole čakávať, sedávala na ňom a plakala, až sa jedného dňa premenila na kvietok s modrými lupienkami. Preto si odvtedy iba tak divoko rastie na lúke, pretože verí, že sa jej niekedy vráti.
A tak mi napadlo, že mi ten príbeh o kvietku na poli vyrozprával nie iba preto, aby som vedela, ako sa volá, ale aby som si na to aj teraz po niekoľkých rokoch spomenula a povedala si: Mohla by som sa volať tak isto.
Tak teda čakám. Na jeseň, ktorú chcem dlhodobú a trvalú, lebo len tá mi zo všetkých období nikdy nevie tak konečne stačiť, nikdy sa mi jej nezdá dosť. A chcem mať čas:
sedieť na lavičke v parku s knihou v ruke
dlho sa prechádzať
pozorovať a snažiť sa celú tú jeseň zachytiť, niečo z nej si chcieť odfotiť, niečo zapísať a v duchu si želať, nech je to všetko iba takto...
* Úryvok z knihy Romain Rolland, Peter a Lucia
