Bolo to dávno a chce to odvahu, rozpamätať sa na život pred tebou. Duša ma prosila, nech sa už nikdy neopovážim odovzdať láske úplne; že ju to bolí, keď sa s ňou priblížim k človeku, tak len že nech to mám na mysli, keby mi ešte náhodou nejaká podobná blbosť napadla – zamilovať sa do niekoho bez ohľadu na to, či o to dotyčný stojí alebo nie, alebo či jej tým náhodou niekedy neubližujem...
Až pokiaľ ...
Pokiaľ si jedného rána neprišiel ty a ja som nerezignovala po vlastnom zistení, že všetky (nateraz) nesplniteľné túžby a želania človeka bolia dovtedy, kým o ne prestane stáť.
Niekedy ani vtedy nie. Niekedy sa s tým musí vyrovnať.
A prijať fakt, že niektorí ľudia nedokážu dať viac. (Alebo iba nechcú). Že najprv niečo je, vidina, nádej, chcenie, a potom na konci z tohto všetkého (chceného) zostane iba dúfanie v úplné odlúčenie.
A ešte občas ma zamrzí,
že na to, čo bolo pred tebou, častokrát doplatia nesprávni. To je všetko.
