Pretože nič iné nepríde mi byť vlastnejšie, nepríde mi tak dostatočne moje. Vždy som si pritom pripomenula Shakespeara a to jeho: When I saw you I fell in love and you smiled because you knew. Čo na tom, že v inom poradí. Lásku vraj, narozdiel od hnevu, nemožno v sebe potlačiť.
Pretože minule mi V. napísal: „Chlapec, čo ťa bude mať, bude mať najväčšie šťastie na svete," a ja som si na to odpovedala, že človek by nemusel zakaždým bezpodmienečne vlastniť to, čo alebo koho miluje, keby mu vedelo stačiť to vedomie, že ono to milované žije. Totiž - mohlo by.
Musí to byť len bláznivá vlastnosť mužov, prebudiť v dievčati lásku bez toho, aby ho skutočne chceli milovať, pripomenula som si myšlienku Boba Marleyho, keď som sa ktorési poobedie vracala domov, a dokázala som myslieť iba na to, že keby si vtedy prišiel, napísal, zaklopal alebo zazvonil a povedal mi, že by si ma dokázal mať tak naozajstne a úprimne IBA rád, že by to bolo milé, a mohlo by mi to stačiť.
Nepýtaj sa ma, čo čakám od života, alebo ako si predstavujem fungujúci vzťah - neviem to ešte. Neviem to tak ako milión iných vecí, a myslím na to pri pohľade do kalendára, listujem si v ňom uplynulými mesiacmi, prehodnocujem ich od toho momentu, keď sme si 19.mája prvýkrát podali ruky, ba skúšala som aj porátať, koľko takýchto momentov bolo mu v tomto podobných.
A myslela som na to aj vtedy, keď francúzštinárka nadiktovala: „Napíšem ti sms-ku a pošlem ti ju," a potom dopovedala, že miesto sms-ky tam pôvodne bolo list, ale že to sa už dneska nerobí.
Rozmýšľala som o tých dňoch, o ktorých som ti písala, že by som ti o nich niekedy chcela rozprávať. A ty by si iba ťažko uveril tomu, koľko takýchto pocitov bolo ukrytých v naoko praobyčajnom mlčaní.
A nikdy, nikdy som nenazbierala odvahu ti to povedať
Tak si ho prečítaj, vyhoď ho, alebo rozhodni ponechať.
Totiž, niečo by tu po týchto citoch malo zostávať. Aby tu neboli iba tak. Iba akoby na chvíľu, na nič viac. A práve takto mi to náramne stačí ...
