„ .. Lenže nič z tohto sa nestalo a to nevypovedané, čo v Sofii zostalo, nateraz prestalo dávať zmysel. Prestalo ju to zožierať, prestalo to v nej bolieť,“ dopísala som na záver pripravovanej poviedky do školy, načo sa ma B. opýtal: „Teraz vám položím otázku a nemusíte mi na ňu odpovedať: Nakoľko ste v tom texte prítomná?“ A ja som sa viac ako samotnej otázky zľakla až toho úsudku, koľko Ťa vo mne bolo, a ako veľmi to už muselo omínať, keď som sa neošívala miešať Ťa do nejakej školskej slohovej práce .. A vôbec, všade.
Vždy práve tam, kde som, kde sa mi zdáš, že si ...
Minule sa mi o Tebe snívalo. V tom sne si mi rozprával niečo po anglicky, a potom si mi to prekladal. Ja som Ti na to odpovedala, že mi to nemusíš prekladať, pretože všetkému rozumiem. A potom si mi niekoľkokrát zopakoval: „Až o rok,” načo ma mama zobudila, že dneska maturujem z angličtiny. A moja prvá ranná myšlienka bola: Však si mi povedal, že až o rok. Ale ten návrat do reality, ten bolel najviac.
Neskôr sa v horoskope dočítam, že niektorý z mojich známych si bude chcieť vydiskutovať nejakú dávno zabudnutú záležitosť a napadne mi, že by si možno mohol .. Znova som myslela na Teba.
Alebo keď nám na biológii rozprávali čosi o viazaní dýchacích plynov, a ja som si pomyslela aj na to, že aj ja som sa kedysi dávno chorobne naviazala na Teba – v časoch, kedy som v sebe ešte kŕmila nádeje, že by sme niekedy mohli byť spolu, a keby nám to aj náhodou nevyšlo, a Ty by si sa ma o mnoho rokov neskôr opýtal, či niekoho mám, odpovedala by som Nie, pretože pri sebe nikoho iného nechcem. A všetkým ostatným by som hovorievala: Pretože niektorí ľudia zomierajú sami. A šťastní, keby sa na to pýtali.
A potom, keď som iba tak naverímboha uverila tomu, že všetko je presne tak, ako má byť, že je to vlastne pre oboch najlepšie – keď láska iba tak jednoducho je, nikoho nezraňuje a nezanecháva na duši bolestivé stopy, v knihe od Paula Coelha nachádzam: „ .. Preto by sme mali milovať iba toho, koho môžeme mať stále pri sebe.“
Tak ako Teba nie.
A ak je život kniha, tak si bol z citovej stránky v tej mojej doposiaľ najrozsiahlejšou kapitolou.
A naraz rozmýšľam, kde v človeku sa berie tá sila, kedy si uvedomí, že nezmení, no predsa nezištne ľúbi, pripustí odmietnutie a rozhodne sa ísť ďalej – s nádejou, že ešte vždy existuje na svete práve ten jeho vyvolený, ktorý na neho na niektorom mieste čaká a bdie.
A na nič svetoborné som neprišla, uvedomím si, keď po x mesiacoch jednotvárneho „Čau“ zrazu povieš, že si sa zľakol, zasmejeme sa a ja Ťa znova ľúbim a (bola) som v tom znova. Aby som si len pripomenula, že ma tá láska ku Tebe asi nikdy tak celkom neprejde, aj keby zmenila formu. Ale že mi to nevadí, nevadí, pretože takáto láska nebolí.
Akurát po tom všetkom, zunovalo sa mi už myslieť na Teba, na to, čo bolo, nebolo, alebo iba mohlo byť, pretože do tohto odteraz-života a mojich predstáv o budúcnosti sa mi už nezmestíš. Konečne.
