V dňoch, keď si hovorím, že by ho bolo najlepšie nestretnúť, stretám a vidím ho všade. A o čo viacej to nechcem, o toľko viacej ho je. Akoby ešte nestálo za to prestávať s čakaním, utekaním za ním a chcením, chodí mi v pätách pri rannom venčení, poobedňajšom nákupe alebo večernom návrate domov, chodí a vypĺňa mi tak zvyšok dní písaním listov a listov, čo aj tak nemajú kam prísť .. Aby som prišla aj na to, že chodiť na jedno miesto je ako ísť k nemu domov a dúfať, že práve nebude doma.
Medzi dažďom a búrkami
nachádzajú sa tieto dni, počas ktorých sa pri búrke pozerám z okna a vždy si spomeniem, ako ma dedo zo Sniny kedysi naučil, že ak spočítam sekundy, odkedy uvidím blesk, po moment, keď udrie hrom, a potom to vynásobím číslom 340, vždy si budem môcť ľahko vyrátať, ako ďaleko je búrka .. Odvtedy si to počítam zakaždým.
B.
V dňoch, počas ktorých mi chýba len jedno meno a jedna tvár si čoraz častejšie uvedomujem, že niektorých ľudí si v sebe nosíme po celý život. A na to, že práve jeho si nosím naozaj všade so sebou, na to som prišla v momente, keď som sa zobudila cez 500 kilometrov od domu a rozpamätala sa aj na to, že sa mi o ňom už po-neviem-koľký-raz snívalo; aby som naňho potom po celý zvyšok dňa myslela, a predsa predpokladala, že si na mňa bude spomínať iba ako na jednu žiačku, čo v druhej lavici sedávala, a za ten svet mi nikdy nebude môcť prísť na meno. Aj tak ho v sebe nosím.
SMS
Minulý týždeň mi došla sms: „ ..ani neviem, ako ti podakujem,“ ktorú som čítala kráčajúc polnocou po daždi domov, a len tak pre seba som si hútala, že keby som si raz za všetko mala chcieť niečo priať, čo by to asi tak mohlo byť, a nakoniec som tú myšlienku pre istotu nechala tak .. Žiadalo sa mi odpísať: Aká škoda, že to, čo tak naozaj veľmi chcem, nie je v moci a silách tých, ktorí by sa mi chceli za niečo odvďačiť, a potom rozhodla na správu neodpovedať .. iba sa ku nej rada vraciam. V týchto dňoch, keď mi je smutno, sa ku nej vraciam.
