Nahlas som jej však odpovedala iba to moje klasické praobyčajné dobre, znamenajúce pokoj a duševnú harmóniu - takú jak dávno nie.
-A čo tá odporúčaná terapia?
- Stretli sme sa a porozprávali, odpovedám jej, už mi ju v podstate netreba.
-Takže ti to už vysvetlil.
-Hej. Povedal, že sa to stáva.
Na to som úsmevom prekryla to svoje preboha, ak by sa mi to stalo skôr, mohla som na to zomrieť.
Mohli ste mi to vytesať
ako môj
osobný
náhrobný
epitaf
ktorý ma pred rokmi pochoval
a teraz spod seba vyhrabal
aby som tento raz začala bez neho
aby som konečne začala od seba
Možno aj preto mi na tom terajšom vzťahu záleží, zotrvávam si počas sedenia naďalej v tom svojom vnútornom hútaní, a nahlas odprezentujem iba to, čo mi zakaždým hovoria ostatní: že oni úplne chápu to, že je tým mojím prv(otn)ým, a pritom nechápu vôbec nič. Nevedia, že ja sa z jedného takého nultého nevzťahu dostávam doteraz, a potom naživo, po rokoch, sa už vyhrabať nemusím. Rozumiete mi? Čo ma je teraz po nich? Čo ma je po ich klamlivom chápaní? Mne teraz fakt proste postačí, že som sa dostala z tých mojich úzkostí. Čokoľvek ostatné skúsim chcieť neskôr.
