Na prvý pohľad a z krátkodobého hľadiska sa to mnohým tak javí. Dzurinda chcel pritlačiť Fica k múru. A ono sa mu to - paradoxne - v rámci možností aj podarilo.
Dzurinda využil svoje dobré meno u európskych politikov, aby ich - síce trošku nezvyčajným spôsobom - upozornil na jedného, v rámci EÚ zatiaľ bezvýznamného politika, ktorý však tým, že ohrozuje slobodu a rozvracia demokraciu v jednom štáte únie, ohrozuje a rozvracia ju aj v rámci celej únie.
Bol to možno jediný reálny spôsob ako to počas prvého štvorročného vládnutia Róberta Fica urobiť. Z najväčšou pravdepodobnosťou využila opozícia jedinú šancu ako pribrzdiť Fica v jeho mocenskom rozlete. Osobne si myslím, že to - v rámci reálnych možností - aj vyšlo.
Slovensko sa ušetrilo medzinárodného fiaska, ktoré hrozilo neprijatím lisabonskej zmluvy. Od takého malého hráča by neprijatie zmluvy bolo v Bruseli prijaté s veľkým nepochopením. Situáciu takpovediac zachránila Csakyho SMK, ktorá sa síce v očiach väčšiny občanov dosť strápnila, ale keďže táto strana funguje na čisto etnickom princípe, jej voliči rýchlo odpustia toto morálne zlyhanie, ak sa to odzrkadlí napríklad v lepšom školskom zákone pre maďarské etnikum. Väzba maďarských voličov na túto stranu je taká silná, že je neporovnateľná s väzbami voličských základní ostatných strán. SMK teda riskovala len dobrú povesť u slovenských voličov, ktorí sú jej v princípe aj tak ukradnutí, pretože nepredstavujú významnejší voličský potenciál.
Myslím si, že tento scenár bol v rámci opozície vopred známy. Možno chcel Dzurinda Fica ešte trochu ponaťahovať, ale podľa jednotného hlasovania poslancov SMK v rámci ich poslaneckého klubu ešte pred hlasovaním v pléne parlamentu je zrejmé, že žiadny poslanec tejto strany nemienil bojkotovať lisabonskú zmluvu. Taká jednota poslancov SMK vyvoláva úvahy o tom, že existovalo dosť poslancov SMK aj pri uzavretí dohody opozície o bojkotovaní lisabonskej zmluvy, ktorí s touto dohodou principiálne nesúhlasili. Mandát poslancov (prejavujúci sa najmä hlasovaním v pléne parlamentu) je relatívne slobodný, a preto je v podstate nemožné zaviazať všetkých poslancov opozície dohodou jej lídrov. Toto bola slabina celej dohody. A toto muselo byť jasné nielen Dzurindovi, ale aj Ficovi.
Aj preto Ficova koalícia neakceptovala žiadne zásadné pripomienky opozície, dokonca ani SMK (ktorej priazeň očakávala), pretože si bola vedomá toho, že schválenie lisabonskej zmluvy nie je až také riskantné. V tomto ohľade sklamali nielen tí poslanci SMK, ktorí zrejme už vopred avizovali svoju podporu lisabonskej zmluve (čím Fica zbytočne posilnili pri hlasovaní o tlačovom zákone), ale i samotná koalícia, ktorá sa - vedomá si podpory zo strany SMK - mohla k ich pripomienkam zachovať veľkorysejšie. Nekompromisná politika je však Ficov štýl, ktorého sa zrejme nemieni zbavovať za žiadnych okolností, hoci už len z čisto ľudského, čiže morálneho hľadiska, by to bolo aspoň občas vhodné.
Na tento rozmer Ficovej politiky sa podarilo upozorniť európske štruktúry. Vzhľadom k stabilnejším demokraciám západoeurópskych ťahúňov je pochopiteľné, že ich predstavivosť o tom, aké následky má takýto štýl politiky, je značne obmedzená, nakoľko v západných demokraciách politici vyvodzujú osobné dôsledky za podstatne menšie prešľapy než tí naši, ryžujúci zo súčasného slovenského turbokapitalizmu. Teraz však už skoro všetci európski politici vedia, že Fico nie je žiadne neviniatko, keď si Dzurinda dovolil takýto nevídaný riskantný ťah. A vedia aj to, že problémom bol, resp. je nový tlačový zákon.
Tlačový zákon nie je hocijaký zákon. Sloboda tlače je jedným z pilierov demokracie. To západní politici dobre vedia. Spojenie hlasovania o lisabonskej zmluve s hlasovaním o novom tlačovom zákone bol zo strany opozície dobrý strategický ťah. Naporúdzi nebol žiaden lepší zákon ako tento. Naopak zo strany vládnej koalície vnímam ako školácku chybu zaradiť hlasovanie o týchto dvoch právnych normách na jednu schôdzu národnej rady. Ale to tiež patrí k charakteristike tejto koalície - cítia sa až príliš silní, preto im pocit moci zatemňuje rozum.
Dzurinda na prvý pohľad - tak sa to mnohým javí - stratil. Spojil navonok nespojiteľné, možno poriadne zariskoval. Veľmi veľa ľudí týmto svojím konaním znechutil a odradil. Avšak z dlhodobého hľadiska dostal Fica pod drobnohľad Európy. Fico si po prvom júni - kedy začne platiť nový tlačový zákon - bude musieť dávať sakramentský pozor na to, aby mu neuleteli nervy a nevyužil právo na odpoveď v novinách spôsobom, ktorý by rehabilitoval Dzurindu pred európskymi politikmi. Z dlhodobého hľadiska urobil Dzurinda takpovediac štátnický čin - donútil Fica, aby si dával pozor na zneužívanie médií.
Dzurindove renomé je vo Ficových rukách. Keď nebude vypisovať po novinách odpoveď na každú opodstatnenú kritiku, Dzurinda síce bude vyzerať, že to s tým tlačovým zákonom trochu prehnal, ale bude môcť byť - v mene slovenských občanov - spokojný, že Fico nezasahuje do nezávislosti tlačených médií. Keď sa však Fico neovládne a noviny zneužije vo svoj prospech, poskytne dosť jasný dôkaz o tom, že Dzurinda mal pravdu a seba znemožní pred celou Európou. Ťažký údel pre boľševika.
