Predstavte si, že parlament schváli zákon, ktorý určí povinnosť každého vlastníka elektrickej prípojky platiť koncesionárske poplatky za STV a SRo, bez ohľadu na to, či vlastní TV a rozhlasový prijímač alebo služby STV a/alebo SRo nejakým spôsobom využíva.
Tento zákon de facto urobí z poplatku (za štátom poskytovanú službu) daň (za elektrickú prípojku).
Ústava SR v Článku 59 uvádza:
Dane a poplatky sú štátne a miestne.
Dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona.
Právnik Radoslav Procházka pre referendovú iniciatívu poskytol takéto stanovisko:
„Ústava pozná aj pojem daní, aj pojem poplatkov, pričom medzi nimi výslovne a veľmi jednoznačne rozlišuje. Odveká výkladová zásada hovorí, že ak rozlišuje tvorca normy, musí rozlišovať aj ten, kto normu aplikuje. V čl. 93 ods. 3 ústavy sú ako predmet referenda vylúčené iba dane, z čoho a contrario vyplýva, že poplatky vylúčené nie sú."
V tom, že Ústava SR rozlišuje tieto pojmy s pánom právnikom súhlasím, avšak na druhej strane sú spojené spojkou „a" (konjunkcia), čo môže pri právnych výkladoch spôsobiť značné problémy (sám som bol dosť prekvapený, čo dokáže špekulatívny právny výklad urobiť zo spojok „a" a „alebo").
Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov ...
... upravuje správu daní, odvodov, poplatkov, pokút, penále a ďalších platieb, na ktoré sa vzťahuje tento zákon (ďalej len „dane"), ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu Slovenskej republiky (ďalej len „štátny rozpočet republiky"), štátnych fondov Slovenskej republiky a federálnych účelových fondov (ďalej len „fondy"), štátneho rozpočtu federácie a rozpočtov obcí, ak osobitné predpisy neustanovujú inak.
V kontexte určitého rozlišovania pojmov „daň" a/alebo „poplatok" samotnou Ústavou SR, vyznieva vyššie uvedená zákonná úprava podivne a nejednoznačne; ako právny amatér by som povedal, že nejde celkom po línii stanovenej Ústavou SR.
Tým myslím asi toľko, že zákonodárca vo vyššie uvedenej definícii zahrnul do pojmu „dane" aj odvody, poplatky, pokuty, penále a ďalšie platby. V celom ďalšom texte zákona sa teda pod pojmom „dane" rozumejú aj odvody, poplatky, pokuty, penále a ďalšie platby.
Je to síce iba zjednodušenie, ale otázkou je, prečo teda zákonodárca nerozčlenil platby, ktoré je občan povinný platiť štátu aspoň na dve kategórie? (pričom jedna z nich by bola kategória „dane")
Už len kvoli jednoznačnému naplneniu dikcie Ústavy SR.
Na vládnom portále sa o dani dočítame toto:
Daň je povinná, zákonom určená, spravidla sa opakujúca platba, ktorú odvádzajú daňovníci štátu v určenej výške a v stanovených lehotách.
Obľúbená slobodná encyklopédia daň definuje podobne, avšak obšírnejšie:
Daň je (v slovenskom práve) platba fyzických alebo právnických osôb, ktorá je vynútiteľná, nenávratná, spravidla neúčelová, zákonom určená a pravidelne sa opakujúca, a ktorú vyberá štát a orgány miestnej samosprávy v prospech verejných rozpočtov a účelových fondov na úhradu verejných výdavkov vo vopred určenej výške a s presne určeným termínom splatnosti.
Na základe vyššie uvedených definícii som dospel k názoru, že ani tieto definície nevylučujú možnosť, že koncesionárske poplatky sú daňou.
Právnik Ernest Valko sa na vec pozrel trochu z iného pohľadu:
„Predmet referenda nemožno posudzovať z hľadiska jeho možného dopadu na štátny rozpočet, nakoľko v takom prípade by predmetom referenda nesmela byť žiadna skutočnosť, ktorá čo i len vzdialene so štátnym rozpočtom súvisí."
Tento právny výklad mi príde trochu špekulatívny. Pán Valko sa zrejme snažil svojim výkladom poukázať na to, čo hrozí - kde sa v „systéme" nachádza diera.
Ktorá tam, aj podľa mňa, naozaj je:
Ústava SR, Čl. 93:
Predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet.
Zrušenie koncesionárskych poplatkov by malo nesporný dopad na štátny rozpočet.
Preto nie je vylúčený práve taký výklad, ktorý sa oprie o tento "dopad na štátny rozpočet".
Osobne som toho názoru, že takto ústavne definovaný zákaz referenda je dosť nešťastný, nakoľko umožňuje účelový výklad.
V tomto kontexte upozorňujem, že napr. aj zrušenie odvodov referendom je zakázané. A tieto, si myslím, majú ku koncesionárskym poplatkom omnoho bližšie ako "klasické" dane.
V čom však vidím najväčší problém?
V tom, že pán Sulík na svojich mnohých sebaprezentujúcich stránkach, ale i v oficiálnych tlačených médiách, vyjadril svoj názor, že (nielen) zamýšľaná právna úprava výberu koncesionárskych poplatkov je podľa neho daňou:
"Už dnes sú koncesionárske poplatky skôr daňou ako poplatkami..."
"Čo však skutočne prekvapuje, sú koncesionárske poplatky, ktoré práve ľavicová vláda plánuje zmeniť na daň na osobu."
(Hospodárske noviny, 4. 6. 2007)
"Koncesionárske poplatky preto nie sú poplatkami (tie sú dobrovoľné, nepravidelné a majú protihodnotu) ale daňou (tá ja vynútená, pravidelná a bez protihodnoty). Sú tou najmenej solidárnou daňou - daňou na hlavu."
(Richard Sulík - weblog o daniach a odvodoch, 25. 1. 2008)
Pán Sulík na jednej strane považuje koncesionárske poplatkyza daň, na druhej strane je však (spolu so svojím tímom) presvedčený o spravnosti,t.j. ústavnosti referenda za zrušenie tejto “dane”. Schizofrénia alebo pohŕdanie právnym poriadkom tejto republiky?
Svetlo úprimnej snahy skoncovať s nezmyselnými koncesionárskymi poplatkami potemnieva skôr na názorovej nekonzistentnosti samotných predstaviteľov referendovej iniciatívy, než kvôli kritike "ideologických nepriateľov".
P. S.
Len aby bolo jasné: Nie som zástancom navrhovaných koncesionárskych poplatkov - teda „dane na zástrčku". Bude to dosť nespravodlivé a nesolidárne...
