Sledujete problematiku zonácie Tatranského národného parku, aspoň zhruba?
Zhruba áno.
Viete, čo je IUCN?
Áno. Medzinárodná organizácia na ochranu prírody a zatrieďovanie chránených území.
Poznáte kritéria tejto Svetovej únie ochrany prírody ako majú národné parky vyzerať?
Zhruba.
Myslíte si, že naše národné parky zodpovedajú týmto kritériám?
Týmto kritériám nie.
Viete povedať aj v čom?
Ak si dobre pamätám, tak najväčší problém je v tom, že to čo je v piatom stupni ochrany, hlavne v piatom stupni ochrany, tak to by malo byť chránené a bez zásahu človeka a v tomto sa Slovenská republika s ich kritériami viacmenej rozchádza. Samozrejme je tam viac tých podrobností.
Podporujete intervenciu človeka v jadrových zónach národných parkov a prírodných rezerváciách?
Jadrové zóny maju zostať bezzásahové.
Aj v prípade, že sa tam vyskytne nejaký „nežiadúci" jav alebo nejaký stav ohrozenia? V žiadnom prípade, bez výnimky? V zákone máme dnes možnosť udeľovať výnimku, ktorá sa využíva v podstate ako pravidlo.
V prvom rade je treba si uvedomiť, že aké máme na Slovensku veľké chránené územia. Pretože keď máme územie s piatym stupňom ochrany na území mesta Vysoké Tatry, tak tam existovať bez výnimiek nie je možné. Pokiaľ piata zóna bude mimo dosahu človeka, mojej životnej existencie, by som povedal, tak tá piata zóna môže byť a mala by byť zachovaná bezzásahová. To znamená, ako príklad uvediem: Keď cez piaty stupeň ochrany prírody pôjde cesta, ktorá sa využíva na komunikáciu a spadne tam strom, tak tam človek musí prísť a ten strom musí odstrániť. Ale pokiaľ tam tá cesta nie je, tak ten človek tam nemá čo chodiť.
Majú byť podľa vás intravilány v národnom parku alebo nie? Patria osídlené časti do národného parku alebo nie?
Osídlené časti nepatria do národného parku.
Viete si predstaviť, že by sa osídlené časti vyhodili von z národných parkov, z príncípu, aby nedochádzalo k dvojkoľajnosti?
Áno.
Čiže mali by byť v ochrannom pásme?
Nemajú byť v piatom stupni ochrany alebo v tom najvyššom stupni ochrany. V ochranných pásmach alebo nižších stupňoch môžu byť, lebo tomu sa človek nevyhne, ale jednoducho v tom najprísnejšie chránenom zastavané územia nemajú čo robiť.
A čo problematika lykožrúta smrekového? Napríklad aj v Tatrách, v Tichej a Kôprovej?
Lykožrút nie je problémom piateho stupňa ochrany. Lykožrút je problémom náletových pásiem a ochrany hospodárskych lesov a lesov nižšej ochrany ako samotného jadra alebo piateho stupňa ochrany.
Určité skupiny lesníckych kruhov presadzujú myšlienku a dokonca aj predstavitelia Ministerstva životného prostredia, že práve prírodné rezervácie a jadrové zóny národných parkov sú problémovými územiami z hľadiska šírenia lykožrúta alebo iných parazitov. Je to podľa Vás tak?
Je faktom, že lykožrút na bezzásahovej zóne sa vyskytuje najviac, po istú dobu, kým je tam na čom sa priživiť. Z tejto zóny nalietava na ostatné územia, teda na územia s nižším stupňom ochrany a na územia, ktoré nie sú chránené, sú hospodárskymi lesmi, a s pôsobujú tam škodu. V každom prípade, nie je možné dovoliť, aby sa na úkor chráneného územia zdevastovali územia, ktoré sú hospodárskymi lesmi. Je to ekonomická škoda, ktorá tam nemá čo robiť. A je prirodzené, aby sa ľudia bránili voči takejto škode. To znamená, že keď si spoločnosť stanoví, že bezzáshová zóna bude bezzásahová, tak musí urobiť opatrenia, aby v nárazníkovej zóne ten možný potenciál širenia lykožrúta zapezpečil. Na to existujú technológie, na to existujú rôzne postupy, a s tým sa treba vysporiadať v tej nárazníkovej zóne, tak aby sa lykožrút nedostal do hospodárskych lesov.
Nemôže to byť aj naopak? Že z hospodárskych lesov sa šíri lykožrút do chránených území?
Aj naopak to môže fungovať, a preto v tých nároazníkových zónach by sa týmto javom malo brániť. Je treba si uvedomiť, či je to vlastník súkromný, či je to vlastník štátny. Lykožrút spôsobí zníženie hodnoty majetku vlastníka, a to je ekonomická strata, a túto ekonomickú stratu v zmysle Ústavy Slovenskej republiky si každý môže nárokovať. Štát sám na sebe si to nárokovať nebude, ale to sa týka štátnych pozemkov.
Nie je problém s lykožrútom do značnej miery spôsobený zastúpením smreka? Dnes je jeho zastúpenie 26 percentné - to znamený každý štvrtý strom v slovenských lesoch je smrek, pričom pred pár storočiami, pred začiatkom intenzívneho lesného hospodárstva, bol smrek každý dvadsiaty strom - to znamená 5 percent. Nespôsobuje práve potravná ponuka - ešte navyše kumulovaná na určité územia ako napríklad Orava, Kysuce, Tatry, Spiš, Nízke Tatry - tento problém? Nie je primárnou príčinou nesprávne lesné hospodárstvo v minulých desaťročiach?
Pokiaľ vztiahneme tento problém na územia Vysokých Tatier, tak aj to si treba uvedomiť, že podhorie Vysokých Tatier, ktoré je dnes zarastené stromami, bolo využívané v predchádzajúcich storočiach, pred viac ako 120-timi rokmi, na intenzívne vypásanie dobytka a oviec. To znamená, že nie na každom území, kde dnes je les aj les bol.
Ale pred tým ako človek začal ovplyvňovať krajinu, tak bolo 90 percent lesov.
Môžeme ísť do praveku a môžeme o tom špekulovať, ale sú fakty, ktoré sú nemenné.
Vrátim sa k tým Tatrám, konkrétne k ich zonácii. Myslíte si, že ten návrh zonácie je dobrý?
Myslím si, že tá zonácia nebola urobená, nebola dokončená profesionálne. Rozpracovaná bola profesionálne, ale záver bol zlý. Som presvedčený, že zonáciu v tejto spoločnosti nemôžme zavrhnúť len preto, lebo niekto má dnes záujem získať štátne pozemky, aby pozemky na území Vysokých Tatier boli predajné. To znamená podľa môjho názoru, by bolo treba sa vrátiť niekde pár krokov v procese zonácie späť, pokračovať v prácach tak, ako by to malo byť, na základe širokej diskusie, na základe odborníkov, akademikov, vlastníkov. A v každom prípade je treba si uvedomiť to, čo hovorí Ústava SR. Právo na priaznivé životné prostredie, aj právo na život, aj právo na vlastníctvo. A všetky tieto práva musia byť navzájom vyvážené, ani jedno nemôže prevažovať na úkor druhého.
V § 19 zákona o ochrane prírody a krajiny je napísané, že ochrana prírody v národnom parku je nadradená nad ostatné činnosti. Myslíte si, že ten návrh zonácie, ktoré predložilo Ministerstvo životného prostredia v marci tohto roku, je v súlade s týmto ustanovením zákona? Je ochrana prírody naozaj prvoradá, primárna a tie ostatné činnosti sú sekundárne, ale samozrejme v súlade s primárnym cieľom?
V prvom rade si myslím, že návrh zonácie nezodpovedá tejto litere zákona, ale taktiež som presvedčený o tom, že by sme mali na novo ustanoviť hranice národných parkov. Pretože v národnom parku máme aj zastavané územia a keď budeme vychádzať presne z toho, čo ste teraz povedali, tak z národného parku by sme mali vysídliť ľudí. A to si myslím, že dnes reálne nie je. A preto si myslím, že je potrebné ustanoviť hranice národných parkov tak, aby tie kolízie tam neboli. Pretože pokiaľ by sme mali vycházať z toho, že všetko to, čo je nad cestou slobody v Tatrách je treba chrániť, tak zároveň ste povedali, že treba päť tisíc ľudí z Tatier vysídliť. A to si myslím, že nie je normálne. Preto si myslím, že treba zastavené územia vyčleniť a keď tie zastavané územia tam nebudú, tak potom sa môžeme baviť o nadradenosti ochrany prírody na územiach národných parkov alebo chránených území.
Dobre, čiže presadzujete veľmi podobnú myšlienku ako sa snažím aj ja - zmeniť hranice národných parkov tak, aby zodpovedali jednak ekonomickým možnostiam Slovenska, ale aj ekologickým princípom, aby to nebola dvojkoľajnosť, aby to nebol mačkopes. Aby sme nenalepovali na národné parky len nejakú marketingovú značku.
Presne tak. V našom programe sa nachádza aj ustanovenie, aby sme sa zaoberali tým, že kde sú národné parky alebo chránené územia vyhlásené, či predmet ochrany, kvôli ktorému to bolo vyhlásené, existuje. Lebo je rad takých prípadov, kde predmet ochrany kvôli ktorému bolo chránené územie vyhlásené zanikol. A nemôžme sa tváriť, no mal som tu predmet ochrany, ten zanikol a budem sa pozerať stáročia, či sa to vráti alebo nevráti. Keď predmet ochrany tam je, tak ho chráňme tak, aby zostal zachovaný. Keď ten predmet ochrany tam nie je, no tak musíme pristúpiť aj k tomu, že predmet ochrany zanikol. Je treba prehodnotiť rozsah chránených území na Slovensku podľa toho, čo dokáže spoločnosť aj zafinancovať, aby hranice nekolidovali zo zastavaným územím, pretože to je najväčšia kolízia a potom štát musí na to vyčleniť peniaze, aby vlastníci, lebo predpokladám, že nie všetky pozemky v chránených územiach a národných parkoch budú môcť byť do budúcna, v budúcich 15-20 rokov, majetkom štátu, tak musíme stanoviť, aké odškodnenie tam dáme vlastníkom, za ich obmedzenia. Ale to sa v mojich očiach vzťahuje nielen na chránené územia, ale aj na rekreačné lesy, na ďalšie územia, ktoré ...
To je obrovský balík problémov...
Ja len chcem otvoriť tému alebo pohľad, že podľa môjho vnímania ten problém je široký. To znamená, že musíme zobrať do úvahy aj to, že v hospodárskom lese niekto má chodníky a chodia sa tam ľudia turisticky rekreovať. Ale tí turisti tam nechajú odpad, s tým sa kto vysporiada? Vlastník? A kto ho kompenzuje za to? Ústava hovorí, že obmeziť vlastníctvo je možné len na základe zákona za primeranú náhradu. A sme pri koreni problému. Pretože pokiaľ je to majetok štátu, tak štát sám na sebe si nebude nárokovať odškodné, ale budem musieť vynakladať peniaze na udržanie tohto vlastníctva. Ale na druhej strane, od súkromného vlastníka toto nemôžme očakávať, takže tam je treba, aby štát odškodnil. Preto podľa mojej mienky je treba nanovo zadefinovať územia ochrany a preto by som bol nerád keby zonácia ako systém zatrieďovania národných parkov alebo ochrany a stanovenie jednotlivých pásiem sa zavrhlo v tejto krajine, pretože zonáciu ako princíp považujem za dobrý. A v rámci zonácie sa musí komisia alebo tím ľudí vysporiadať aj s tým, kde sú zastavané územia, kde sú aké priority, kde je aký predmet ochrany, či existuje alebo neexistuje - a keď toto prejdeme, tak výsledok môže byť taký, ktorý bude prijateľný pre spoločnosť, pre prírodu, pre vlastníkov, pre ochranárov. Toto by mal byť výsledok zonácie. Ja viem, že je to veľmi náročné, ale nemôžme zavrhnúť zonáciu na Slovensku preto, lebo sme povedali, že zonácia Tatier je zlá.
Nemali by sme zavrhnúť zonáciu preto, že nie sme schopní riešiť kompenzácie neštátnych vlastníkov. Pretože tak sa to prezentuje - ako neriešiteľný problém.
S tým sa spoločnosť musí vysporiadať. Musíme otvorene povedať, že najlepšie by bolo chrániť všetko a celú republiku. Ale to nie je možné.
To by nebolo najlepšie, pretože potrebujeme aj žiť z niečoho.
Je otázne, koľko percent chráni Slovenská republika, koľko percent územia chráni trebárs také Francúzsko, koľko Nemecko. To má vzťah aj na zamestnanosť, aj na rozvoj krajiny, pretože tam, kde máte ochranu, tam nemôžte rozvíjať.
To sú len čísla, ktoré nehovoria nič o kvalite tej verejnej služby.
Teraz ste pomenovali jadro - kvalitu verejnej služby. Ale kvalitu verejnej služby musia zaplatiť občania tejto krajiny. A kvalitu vedia zaplatiť, keď ekonomika funguje a vieme dať peniaze aj na to, že zaplatíme vlastníkom za ich obmedzenie, za to, že to budú udržiavať a neviem čo všetko ostatné. Keď presiahneme reštrikciami a zákonmi, tak vlastníci sa začnú brániť na súde a Slovenská republika namiesto zdravotníctva, namiesto sociálneho zabezpečenia, namiesto dôchodkov, bude platiť za majetkovú újmu a tá je garantovaná nielen Ústavou SR, tá je garantovaná medzinárodným dokumentmi.
Ja nemám poznatky o tom, že by im neboli vyplácané ujmy. Problém je skôr v tom, že proces žiadania o kompenzácie je dosť byrokratický a je iba na 10 rokov, čo sa týka lesov. Tie kompenzácie im nakoniec štát vždy prizná, keď splnia tie náležitosti, ktoré sa im (vlastníkom) však javia ako polená pod nohy alebo sa im proste nechce tie procesy absolvovať.
Preto pokiaľ by bolo toto všetko vyjasnené, dopredu by sa vedelo, že koľko sa na to dá, toľko peňazí má štát na to vyčlenené, pretože pokiaľ by malo ministerstvo životného prostredia zaplatiť zo svojich zdrojov celú majetkovú újmu, tak nemá na to peniaze. Musíme si to jasne povedať, lebo tam nie je finančné krytie.
V tomto štáte je kopec peňazí na všelijaké iné veci. Možno budete budúcim ministrom, ktorý bude mať tieto veci na starosti alebo budete v parlamente, možno budete mať možnosť riešiť tieto veci, vyslovene z titulu nejakej mocenskej pozície...
Úprimne Vám poviem, že odpredaj emisií za polovičnú cenu a majetková ujma, ktorá kvôli tomu vznikla Slovenskej republike, by postačila na minimálne 10-15 rokov na kompenzácie z titulu ochrany prírody.
Čiže tie zdroje tento štát má. Ak by bol záujem a ochota politikov, tak sú. Nie je to problém.
Treba to nazvať tak ako to je - musí byť celospoločenská zhoda, že peniaze tam dáme.
A čo sa týka ostatných kompenzačných nástrojov, keď už sme zabŕdli do tejto témy - ale dobre, lebo je to zaujímavá téma - napríklad výkup území ako najprincipiálnejší nástroj riešenia kompenzácii, pretože pri súčasných kompenzáciách, prípadne nájmoch, si štát pred sebou valí finančný balvan, stále to musí riešiť dookola. Ak je ochota vykúpiť alebo vymeniť pozemok, nemyslite si, že by mal štát vytvoriť finančnú rezervu, možno percento zo štátneho rozpočtu, na takéto nástroje, najmä výkup chránených území? Tým by sa problém riešil systematicky, krôčik za krôčikom, ako je to v niektorých západných krajinách, kde roky vykupujú pobrežné oblasti, často už len kvôli verejnému prístupu k pobrežiu, napríklad vo Francúzsku.
Na Slovensku, úprimne musím povedať, že z pragmatického hľadiska by to bolo dobré, ale je to nevykonateľné z hľadiska rozdrobenosti vlastníctva pozemkov na Slovensku, či lesných alebo poľnohospodárskych. Evidencia týchto pozemkov a ich súčasný stav nedovoľuje takýto prístup. Pretože vy nie ste schopný zameniť 100 hektárov pôdy na Slovensku, lebo máte všade takéto švíky. Takmer neexistuje prípad, kedy by sa dal zameniť pozemok. Pretože aj majetok štátu z hľadiska lesného a pôdneho fondu je rozdrobený, je z veľkej časti rozdrobený. Síce štátne lesy vykonávajú obhospodarovanie štátnych lesných pozemkov, ale značná časť z nich je ešte neodovzdaná na listoch vlastníctva súkromníkom. Aby sme mohli takýto proces uplatniť, je treba, aby Slovenská republika urobila nanovo pozemkové právo a začala so sceľovaním pozemkov. Keď vy scelíte pozemky Slovensku, v každom katastri, scelíte štátne pozemky, scelíte súkromné pozemky, tak potom budete mať systém, kedy môžete navrhnúť vlastníkom, že ich zameníte. Dnes vlastník nechce kúpiť, respektíve nechce predať svoj pozemok, lebo veľakrát v chránených územiach sú to urbáre, ktoré sú veľké celky. Ale vy za tie veľké celky, keby ste chceli vo Vysokých Tatrách dvesto hektárov vykúpiť, tak ukážte parcelu na Slovensku vo vlastníctve štátu vo výmere 200 hektárov, kde ju môžte nadobudnúť. Budete mať veľmi sťažené podmienky.
Je to ťažké, máte pravdu, ale vrátim sa k tým výkupom. Za posledné roky bolo niekoľko desiatok žiadostí, chodia žiadosti na ministerstvo. Ako ste spomínali v prípade zonácie TANAP-u je problém aj znižovanie stupňa ochrany prírody, pretože od 3. stupňa ochrany prírody má štát predkupné právo na pozemky, ktoré však nevyužíva. Každoročne sa objaví niekoľko ponúk na odkúpenie pozemkov v chránených územiach, nielen v Tatrách, a štát väčšinou odpovedá, že nie sú na výkup zdroje, pričom nejde až o také veľké peniaze. Nemyslíte si, že štát by mal systémovo naštartovať tento proces, proces vykupovania pozemkov v chránených územiach? Aj keď to pôjde po metroch štvorcových, po hektárikoch, tak začne brať aspoň ponúkané pozemky pod svoje ochranné krídla a na to si vyčlení peniaze, ktoré budú v minimálnom objeme stanovené na každý rok?
Môžem sa spýtať? Za akú cenu kúpi štát pozemok?
Za cenu, ktorú stanoví znalec.
A čo keď je trhová cena tých pozemkov vyššia? Čo keď je trhová cena tých pozemkov nižšia? Štát takýmto spôsobom bude deformovať celý trh s pôdou? Pretože keď takto kúpite 20 hektárov pôdy na Slovensku, tak ste zdeformovali celý trh.
V konečnom dôsledku určí cenu pozemku súd, možno aj na základe viacerých znaleckých posudkov.
Ja len chcem poukázať na to, že pokiaľ bude nápad alebo pokiaľ bude spôsob ustanovenia tej ceny reálny, založený na reálnom základe a bude vykonateľný...
Aby bol predávajúci spokojný.
...aj kupujúci - nebudeme deformovať ten trh - tak tento systém môže byť dobrý. Ale v každom prípade nebudem za to, aby sme deformovali trh takýmto spôsobom, pretože nie je možné prísť a povedať, že táto pôda má hodotu 50 tísic korún a znalec ju ocení na 80 tisíc. Deformujete trh do takej miery, že uškodíte vlastníkom. Tre systém musí byť jasný a musí byť využiteľný. Potom musíte tento systém uplatňovať na celom území republiky a štát keby uplatnil takýto systém, že od každého, kto ponúkne odkúpi pôdu za znaleckú cenu, tak potom minimálna cena na Slovensku bude znalecká cena.
Nemohol by štát ponúknuť vlastníkom, ktorí sa rozhodnú predať pozemky v chránených územiach, nejaký bonus. Napríklad 10-15%?
Musí byť na to súhlas a parlament to musí schváliť.
Viete si predstaviť, že Vy by ste niečo také podporili? Ako podporu sceľovania pozemkov v chránených územiach v prospech štátnej ochrany prírody.
Táto otázka je opodstatnená, ale nie je miestna. Na túto otázku nedokážem odpovedať a hypoteticky nebudem odpovedať, pretože k tomu potrebujete vedieť, koľko je takých pozemkov, koľkých hektárov sa to týka na území Slovenskej republiky. Zodpovedný politik musí vedieť, čo to bude obnášať a koľko to bude stáť dohromady.
Dá sa to vypočítať.
Dá sa to vypočítať, len ja nemám tie informácie teraz k dispozícií ani nie som na to pripravený, aby sme napočítali, že všetky pozemky, ktoré majú byť v piatom stupni ochrany, koľko by stálo keby ich štát kúpil.
Ale sam ste povedali Váš kvalifikovaný odhad - a ja s tým súhlasím - že sa nejedná o také šialené peniaze ako sa dávajú na iné projekty v tomto štáte.
V prvom rade sa musí urobiť jasno. Má sa urobiť zonácia na všetkých územiach tam, kde je to opodstatnené, tam sa ustanoví najvyšší stupeň ochrany, kde predmet ochrany ostal zachovaný a podľa toho sa dá spätne vypočítať koľko to bude výmery. Ja dneska nie som v stave, aby som na to odpovedal. A som presvedčený, že žiadny s politikov na túto otázku nedokáže odpovedať. A keď chcem zopdovedne povedať, tak musím povedať, že je treba ísť krok za krokom.
Myslíte si, že je potrebné túto problematiku riešiť? Chcete hľadať na to odpoveď?
Táto otázka patrí do kategórie, s ktorou sa Slovenská republika musí vysporiadať. To nie je otázka chcenia, či nechcenia, s touto otázkou sa Slovenská republika musí vysporiadať.
Sú to spojené nádoby s tými všetkými problémami, čo ste spomenuli.
Či pozemkové právo, či ochrana prírody, či odškodnenie vlastníkov, to sú spojené nádoby a Slovenská republika sa nemôže správať k svojmu územi nezodpovedne, že sa bude pozerať na tento problém, že tento problém tu neexistuje. Ale tento problém sa dá odstrániť tak, že urobíte reformu pozemkového práva, to sa týka sceľovania a evidencie pozemkov. Urobíte reformu alebo kategorizáciu ochrany území v rámci zonácií nielen na území Vysokých Tatier, ale na území všetkých národných parkov a následne sa dopracujete k výsledkom, že máme na Slovensku napríklad 2 tisíc hektárov alebo 50 tisíc hektárov, ktoré štát má vykúpiť. Za koľko? Koľko na to vie štát vyčleniť? Tam si viete stanoviť postup, ale musí sa to vysporiadať. Bude to beh na dlhé trate, ale keď sa krajina nevysporiada s týmto problémom, je to obrovská časovaná bomba. Je to prekážka rozvoja Slovenska z hľadiska cestovného ruchu, je to prekážka z hľadiska zachovania osídlenia na vidieku, je to prekážka ako zabezpečiť život pre viac ako dva a pol milióna ľudí, ktorí bývajú v echt vidieckom prostredí. Slovensko má 86% vidieckej krajiny, podľa Európskej únie. Ja hovorím, že minimálne 50% ľudí žije na absolútnom vidieku, lebo máme 1900 obcí, ktoré sú menšie ako 1000 obyvateľov. Máme viac ako 1000 obcí, ktoré sú menšie ako 500 obyvateľov. To sú malé obce roztrúsené po Slovensku. To je vidiecky charakter. Keď sa nevysporiadam s ochranou prírody, ako budem rozvíjať cestovný ruch na danom území? Keď sa nevysporiadam s pozemkovým právom, ako bude starosta rozvíjať svoju vlastnú obec? Ako urobí kanalizáciu, ako postavíte jeden maličký penzión, aby ste tam dotiahli turistov? To sú extra prepojené nádoby. Nie je možné ich vytrhnúť. Z tohto pohľadu si myslím, že spojenie regionálneho rozvoja a rozvoja vidieka, ministerstva pôdohospodárstva, sčasti aj ministerstva životného prostredia, je dobrým riešením. Ale zároveň musím dodať, že životné prostredie potrebuje, aby malo nestrannú kontrolu, nestranný dohľad nad dodržiavaním podmienok ochrany životného prostredia. Pretože dnes máme problém z hľadiska dodržiavania podmienok ochrany životného prostredia. Máme jednu vec napísanú v zákone, a druhá sa dodržiava.
To je všeobecný problém na Slovensku.
Skúsim premostiť rozvoj vidieka s tým, čo sa deje v Tatranskom národnom parku. Myslíte si, že to čo prináša návrh novej zonácie, že to je ten rozvoj vidieka, ktorý Slovensko potrebuje, ktorý potrebujú Tatry? Veľke lyžiarské centrá, megaprojekty, ktoré však majú veľké výkyvy v sezónnosti - slabá zima, slabá lyžovačka. Absurdné žiadosti vlekárov na odškodnenie pred pár rokmi, ak si pamätáte. Myslíte si, že toto je cesta alebo je lepšie ísť cestou rozvoja malého a stredného podnikania, tehličku za tehličkou to budovať? Jedna z vecí, ktorú napríklad ja kritizujem v prípade toho, čo sa deje v Tatrách, je ta megalománia, ktorá podľa mňa vyháňa ľudí z Tatier.
Megalománia je typická pre všetky postkomunistické krajiny.
Po období pôstu sme si sadli k prestretému stolu, tak si to užívame.
Ale súhlasíte s tým? Nemalo by sa z toho, čo Slovensko zarobí na iných aktivitách, čo najviac peňazí naliať do podpory mäkších foriem, ktoré sú dlhodobo stabilnejšie?
To je otázka prístupu, to je otázka rozpracovania, otázka spoločenskej zhody. Pozrite sa na rakúske Alpy. Dohodli sa ako využijú eurofondy, vybudovali nové lyžiarske strediská, je to tam na úrovni, vyčlenili lokality, ktoré sú prísne chránené, kde nemôžte vstúpiť. Na Slovensku toto nie je doriešené. A ja úprimne poviem, že nie je doriešená zonácia Tatier, platí pôvodný stav. V pôvodnom stave je to piaty stupeň ochrany, no buduje sa tam.
Cez výnimky.
Tým som povedal všetko.
Chcel som, aby ste sa vyjadrili k tomu, že značná časť populácie Slovenska vníma Tatry ako najmenšie veľhory na svete, ktoré neunesú takú megalomániu a mnohí ich vnímajú ako miesto pre jedno-dvojdňovú turistiku, to znamená nie aby boli prebudovávané na obraz bohatých Rusov, ale aby boli zachované. Pretože ako ste povedali, Tatry prešli mnohými etapami - od toho, že tam boli pasienky, neskôr sa začali stavať liečebne, v 70-tych rokoch sa investovalo do rozvoja športovej infraštruktúry, dnes sa liečebné domy menia na superluxusné hotely.
Nie je úlohou politika a nie je úlohou politickej strany, aby rozhodovala, čo bude v Tatrách a čo nebude v Tatrách. Ja ani politická strana Most-Híd si túto právomoc, túto kompetenciu neosvojujeme.
Čiže vy idete čisto po linke - tam je národný park, tak tam má byť národný park?
Ideme krok za krokom. Najskôr je treba ustanoviť zonáciu. Keby bola v Tatrách zonácia, bola by urobená, bola by schválená, z toho by jasne vyplývalo, kde je možné stavať lyžiarske strediská a kde nie. Dnes platí piaty stupeň ochrany, výnimky nie sú a staviať sa stavia. Bodka.
Patria podľa Vás lyžiarske zjazdovky do národného parku?
(chvíľa ticha)
Je to v súlade s ochranou prírody?
Do národného parku, do chráneného územia s najvyšším stupňom ochrany, niečo také podľa mojej mienky nepatrí.
Národný park je od tretieho stupňa ochrany. 3, 4, 5. Ale už od tretieho je podľa zákona ochrana prírody nadradená ostatným činnostiam.
Je treba vidieť, že niekde to prekáža, niekde nie. Ja to beriem absolútne ako cestovný ruch, niekde cestovný ruch prekáža, niekde, že tam ľudia budú chodiť neprekáža. To musia povedať odborníci. Otázka pre mňa znie: Je národný park všade tam, kde deklarujeme? Pre mňa je želateľný výsledok: Už urobiť zonáciu chránených území, národných parkov. Keď ju máme urobenú, z toho vyplýva, čo je jadro - to zostane zachované - a to, čo je ostatné, nižší stupeň ochrany alebo nie je v chránenom území alebo národnom parku, môžme sa baviť o rozvoji. Treba urobiť tento systém na celom území Slovenskej republiky. Do tej doby sa Slovenská republika s tým nevysporiada. Je mi ľúto, že na Slovensku, aj zo súhlasom ministerstva životného prostredia, sa môžu zákony o životnom prostredí veselo porušovať.
Prekrúcať tak, ako niekomu vyhovuje.
Preto som sa vyjadril, že viac ako ministerstvo životného prostredia potrebujeme nezávislú kontrolu, nezávislú inštitúciu na kontrolu dodržiavania ochrany životného prostredia na Slovensku.
Nemal by byť Tatranský národný parky vyhlásený zákonom schváleným parlamentnou väčšinou a nie len nariadením vlády?
To aj v súvislosti s tými ďalšími vecami, ktoré na to naväzujú, ako napríklad kompenzácie.
Obmedzenie na základe nariadenia vlády nespĺňa kritéria stanovené Ústavou SR.
To znamená, že mal by to byť zákon?
Obmedziť vlastnícke práva je možné na základe zákona.
Keď sa dostanete do parlamentu a doručím Vám návrh takého zákona, ktorý bude samozrejme spĺňať legislatívne aj ochranárske kritéria, podporíte myšlienku jeho prijatia?
Keď bude zonácia Tatier dokončená.
Zonácia by bola súčasťou toho zákona.
Keď zonácia bude dokončená, vtedy je možné ísť touto cestou a ja som za to, aby sme dodržiavali Ústavu Slovenskej republiky. To znamená, že obmedziť vlastnícke práva, aj vlastnícke práva štátne, pretože aj z hľadiska vlastníckeho práva je či štátne, či súkromne, rovnocenné. Obmedziť vlastnícke práva je možné na základe zákona. Tým som povedal všetko.
Ďakujem za rozhovor.
Rozhovor bol autorizovaný, pán Zsolt Simon na prepise nič nemenil.
Pán Zsolt Simon je na kandidátke strany na 2. mieste. Politická strana Most-Híd zaradila človeka zodpovedného za environmentálnu politiku na zvoliteľné miesto, dokonca hneď na druhé miesto. Hoci pána Simona nepovažujem za roduverného ochranára, musím konštatovať, že v mnohých veciach, ktoré sužujú ochranu prírody na Slovensku má jasnejšie ako väčšina politikov i úradníkov v rezorte životného prostredia. Zdá sa, že niektoré základné princípy ochrany prírody si osvojil, hoci nezabúdame na jeho pôsobenie na poste ministra pôdohospodárstva, a to práve v čase, keď sa na vízii ochrany Tatier nedokázal dohodnúť so svojím, vtedy spolustraníkom, Lászlóm Miklósom, ministrom životného prostredia. Alebo len hájil záujmy niektorých lesníkov príliš horlivo.
Ak strana uspeje vo voľbách, s veľmi veľkou pravdepodobnosťou bude tento pán sedieť v parlamente a bude môcť ukázať, či dokáže premeniť svoje slová aj na skutočnosť. Bude môcť ukázať, či jeho úcta k práci odborníkov je úprimná. Bude môcť ukázať, či dokáže byť mostom medzi ochranárskou verejnosťou a poslancami sediacimi v parlamente. Veľa ľudí zbehlých v problematike ochrany životného prostredia v budúcom parlamente totiž sedieť nebude.
Foto: img.ihned.cz
Nabudúce Anna Zemanová, kandidátka na poslankyňu NR SR za politickú stranu Sloboda a Solidarita, koordinátorka environmentálnej politiky v rámci svojej strany.
