Obávam sa, že skôr to druhé. A to najmä preto, že línia akou lesoinžinieri razia svoj jediný správny názor je pánovi premiérovi zrejme blízka. A keďže tento typ ľudí nerád koriguje svoj názor, v rétorike, strašení, obviňovaní sa pritvrdzuje a zrejme sa do budúceho leta ešte všeličoho dočkáme. Je totiž 5 minút po dvanástej - hlavne teda v Tatranskom národnom parku. Lykožrút - keďže nič netrvá večne - ustupuje.
Hoci sa malí chrobáci ukladajú na zimný odpočinok, lesoinžinieri budú najbližšiu zimu tuho pracovať na všetkých frontoch, najmä na tom politickom. Lebo vraj „komu sa nelení, tomu sa zelení". Lež, nie je to vždy tak ...
Lesoinžinieri chystajú nekompromisné opatrenia. Mimoriadne intenzívne opatrenia sa majú vykonávať po celom obvode území s výskytom lykožrúta. Ten je však takmer všade, kde je smrek. V slovenských lesoch je dnes každý štvrtý strom smrek. Predtým ako sa v slovenských lesoch začalo intenzívne hospodáriť bol smrek len priemerne každý dvadsiaty strom. Väčšinou sa koncentrovali v extrémnejších stanovištných podmienkach.
Lykožrút smrekový (Ips typographus L.) sa môže za dostatok potravy, ktorým je lyko smrekov, „poďakovať" predchádzajúcim generáciám lesoinžinierov, ktorí vysádzali hlava-nehlava smrek všade, kde sa po ťažbe uvoľnilo miesto. Aj tam kde smrek ekologicky vôbec nepatrí.
Vzhľadom k 5-násobne vyššiemu zastúpeniu smreka než je prirodzené ma vôbec neudivuje, že sa vo vhodných klimatických podmienkach výborne darí aj jeho parazitom. Základná (eko)logická poučka znie: Kde je veľa potravy, tam bude čoskoro veľká hostina.
Aj napriek tomu, že lesoinžinierov názor kolegu s iným (odborným) názorom nezaujíma, dovolím si upriamiť aspoň pozornosť nezasväteného čitateľa na jednu veľmi podstatnú slabinu lesoinžinierskych „mimoriadnych opatrení" zameraných na boj s lykožrútom (inými slovami „márny boj s prírodou"). K tomu použijem jednu názornú fotografiu z ústia Tichej a Kôprovej doliny:
Princíp (ekologický) je pomerne jednoduchý. Stromy rastúce na okraji lesa rastú na rozhraní dvoch prostredí so značne rozdielnymi ekologickými podmienkami. Na jednej strane je bezlesie, na druhej zapojený les. Obe tieto prostredia majú odlišný klimatický, vlhkostný, pôdny režim. Stromy rastúce na okraji sú vystavené extrémnejším vplyvom ako stromy rastúce hlboko v zapojenom lesnom poraste. Od malička ich výrazne intenzívnejšie ožaruje priame slnečné žiarenie, sú vystavované silnejším poryvom vetra, jednoducho povedané - sú odolnejšie voči pôsobeniu extrémnych prejavov počasia - teda abiotických činiteľov - ale sú odolnejšie aj voči pôsobeniu biotických činiteľov, medzi ktoré patrí aj podkôrny hmyz.
Stromy na okraji lesa sú na väčšie výkyvy prispôsobené. Základným „opatrením" je dlhá koruna prakticky až po zem. Majú nižšie ťažisko, väčšiu asimilačnú plochu (plochu ihlíc/listov s chlorofylom), disponujú väčšou životnou energiou a odolnostným potenciálom.
Stromy vo vnútri lesa si rastú - ľudovo povedané - ako „v ažurite". Lesná mikroklíma je omnoho miernejšia ako na lúke. Veď to napokon isto poznáte. Aj v najhorúcejšom letnom dni je v lese príjemný chládok. Aj po najväčších suchách je lesná pôda výrazne vlhkejšia než pôda bez drevín. Keďže je v interiéri lesa viac tieňa, je tam menej svetla pre asimiláciu. Stromy sa ťahajú do výšky (za svetlom) a zbavujú sa neefektívnych spodných konárov. Ako aj z názornej fotografie vidieť, koruny stromov vo vnútri lesa sú výrazne kratšie a - samozrejme - situované v hornej časti stromu. To spôsobuje, že ťažisko týchto stromov je výrazne vyššie než ich kolegov na okraji lesa.
Ak sa strom s takouto korunou náhle dostane na okraj lesného porastu je ohrozený v prvom rade abiotickými činiteľmi ako vietor a slnečné žiarenie. Tieto činitele vyvolajú v organizme stromu obrovský stres. Takýto strom je potom obvykle „dorazený" biotickým činiteľom, akým je v prípade smreka napr. lykožrút. Na boj s lykožrútom (zalievanie živicou) mu už veľa síl totiž nezostane.
Lesoinžinieri v rámci svojho svätého ťaženia proti lykožrútovi nerobia nič iné než to, že rúbu a odvážajú smreky z lesa. Stále viac a viac sa zarezávajú do útrob lesných komlexov a - čuduj sa svete - lykožrút sa nie a nie zastaviť. Ak má vo svojom okolí dostatok prístupnej potravy, ktorú mu poskytujú oslabené jedince smreka vystavené stresu z náhlej zmeny stanovištných podmienok, nemá dôvod na rezignáciu. Rezistencia stromov ho nezastaví a jeho predátorov a parazitov, ktoré mu v tesnom závese dýchajú na krk, odvážajú lesoinžinieri vo vyťažených kmeňoch stromov von z lesa, na lesné sklady, píly, gátre ...
Prečo by im to však vadilo, že? Dôležite je niečo robiť. Podľa lesoinžinierskej logiky, totiž nie je podstatné čo a ako sa robí, ale že sa niečo robí.
Tichá a Kôprová dolina v srdci národného parku, o ktoré sa zvádzal pred poldruha rokom boj, sú krásnym príkladom toho, ako sa dokáže príroda vysporiadať so svojimi vlastnými problémami, poruchami, disturbanciami. Ona to vie najlepšie. My by sme sa od nej mali pokorne učiť a nie ju znásilňovať. Znásilňujeme totiž sami seba.
