Vezme do rúk varešku a uvarí nám naše obľúbené jedlá, pri ktorých to preberieme a riešime:-)
Jej tvár je Poprešívaná vráskami, ale napriek tomu je ako z rozprávky Boženy Nemcovej. Na našej svadbe mala odhodlanie ostať do rána, ale žiaľ stav dedka ktorému, bolo dlho jej to nedovolil. Ale užila si to aj tak:-)
ešte tri dni sme dojedali:-) Kedysi bola cukrárkou, a tak moje spomienky na detstvo zahrňuje veľa sladkostí v mojom okolí, bežne piekla každý víkend na zopár svadieb, krstín a osláv. Mali sme doma vždy torty vo všetkých tvaroch, zákusky na quantá a ktokoľvek k nám prišiel vždy sa mohol obslúžiť, babka v tom nikdy problém nehľadala.
Keď som bola malá a čas som trávila u babky a dedka, občas mi pripadalo aj trápne keď každého so všetkým ponúkali. Ale do dospelosti som si tento dobrý zvyk vzala so sebou, lebo som sa naučila, že naozaj ak aj ja ponúknem hosťovi všetko čo doma máme, navodí to pocit uvoľnenej atmosféry. Nepredstavujte si ale, že otvorím chladničku v kuchyni a zakričím: "Nedáte si kvasené uhorky, alebo kečup?":-)
Každý človek ktorého stretnete, niečo vám povie, nejaká jeho reakcia vás ohromí, alebo zabaví, všetko toto vás formuje. Aj keď sa to nezdá, je to tak, lebo naše podvedomie pracuje. Aj pri čítaní tohto článku...
Rada by som vám všetkým poslala odkaz do srdca: Milujme našich starých rodičov, veď sme časť z nich, a čas je jediná spravodlivá vec na tomto svete, lebo plynie stále rovnako, aj keď nám sa zdá, že občas pri písomkách je lenivý, alebo pri príjemných večeroch s priateľmi letí.
Jeden môj známy býval neďaleko domova dôchodcov, a kedže nechcel ísť na vojenskú službu, mal si teda nájsť civilnú službu. Na našu otázku, že prečo ide pracovať do inej firmy a nie do domova dôchodcov, keď by tam mohol prejsť v papučiach ráno, odpovedali jeho rodičia: " Naš syn nebude chytať starých ľudí!!!" Táto veta mi zvoní v ušiach, hoci už prešlo veľa času. Keby to povedal dotyčný mládenec, poviem si že je mladý, nevie ako to je, ale že to povedali jeho rodičia, ktorí majú k tomu veku už bližšie ma priamo šokovalo.
Sme teda naozaj takáto spoločnosť?
Aj druhy zvierat sa postarajú o svojich predkov, preukážu im náležitú úctu, tak čo potom my ľudia?
Kam kráčame takýmto tempom?
Kedy sme zrelí na "dotýkanie sa starých ľudí?"
