Do ulíc vtedy vyšli tisíce ľudí nielen si uctiť jeho pamiatku, ale tiež sa postaviť proti pravicovým extrémistom a násiliu, ktoré páchali. Na ministerstve vznikla centrálna Komisia pre koordináciu postupu proti extrémizmu. Vyzeralo to tak, že to s bojom proti takémuto násiliu myslíme ako spoločnosť vážne. Po rokoch sa však kauza pomaly vyparila zo záujmu verejnosti. Rovnako ako téma pravicového extrémizmu. Takýto extrémizmus sa zdanlivo stal záležitosťou malej skupiny hajlujúcich podivínov pri Tisovom hrobe. Nás ostatných sa prestal týkať.
10 rokov od vraždy je však naša krajina opäť v situácii, kedy neonacizmus naberá na sile. Jeden z reprezentantov tohto extrémizmu je predsedom Banskobystrického samosprávneho kraja. Zo svojej pozície sily odporúča školám v kraji rušiť diskusie o extrémizme a namiesto nich organizovať súťaže krásy. Ľudia ako Marián Magát otvorene prezentujú svoje neonacistické zmýšľanie a nemalá časť spoločnosti im tlieska. Do lesov nabieha stále viac nadšených mladých ľudí učiť sa ako narábať so zbraňami a využívať násilie na svoje ciele. Extrémisti napadnú medzinárodné bicyklové preteky, či arabskú rodinu. A do toho sa na sociálnych sieťach objavujú stovky „slušných ľudí,“ ktorí sa aj s deťmi na kolenách neštítia priať iným krutú smrť.
Vyzerá to, akoby sme zabudli na to, čo sa tu dialo na prelome tisícročí. Na neonacistické násilie v našich uliciach. Vyzerá to, že sme zabudli na Daniela Tupého. A tiež, akoby sme opäť zabudli na našu ľudskosť a v mene strachu zo zmien, ktoré zažívame sa opäť utiekame k primitívnemu násiliu a vzájomnej nenávisti.
Skúsme si pri príležitosti tohto výročia spomenúť na to, proti čomu tie tisíce z nás v roku 2005 protestovali. Nenávisť a násilie nie je cesta. Nedovoľme, aby sa do našej spoločnosti vrátili. Nedovoľme, aby kvôli nenávisti a pravicovému extrémizmu zomrel niekto ďalší.
Mirka Grófová
