Situácia.
Nedočkavci na Silvestra mi pripomínajú mužov čo trpia predčasnou ejakuláciou. Bum, bum, prásk už od rána, od desiatej, v krátkych intervaloch, niekedy je aj hodinu ticho, potom –plesk- zase je to tu, koberček, ako keď ti lámu rebro, pác, mega rovno pod nohami, človek aby sa zbláznil, ani smeti nemôže vyniesť v kľude. Traumatizovaný psisko sa krčí pod sedačkou, skrúca ho, má síce plný mechúr ale verí, že sa to vyparí, on teda von dnes nemusí, dnes nám odpúšťa, že naňho zabúdame. Otec varí šalát, nadáva, zas musí všetko robiť sám, ale zvláda to, teda večer mu už nebude vadiť, že musí sám dať tri litre vína. Tomu sa hovorí relativita. Kde som ja? V posteli, ležím, nechce sa mi otvoriť oči, noc bola bujará mal som posedenie s jedným hustým typom, so sebou. A veru debatovať bolo o čom...
Za oknom to pukoce, praská, duní, no stále tak rozvláčne, nesúvisle, všetko naznačuje tomu, že keď odbije polnoc, títo ľudia od radosti asi explodujú skôr než tá drahá pyrotechnika, na ktorú tento rok opäť vyhodili prinajmenšom pol výplaty. Svet sa pomaly dostáva do nálady.
Predohra.
Nech je ako chce v detstve som sa vždy nehorázne tešil na to ako medzi prvými vyhodím horiacu petardu pod okno aby svojim výbuchom ohlásila, že sa začína to mesačné obdobie, kedy si na každom druhom formulári či hárku papiera budem pliesť aký je rok. Obdobie škrtancov a nápaditých grafických metamorfóz jedného čísla na iné, len aby som si od tej nemilej pani za okienkom alebo pracovným stolom nemusel pýtať nový list. Ale posledných pár rokov ma to akosi neberie, ako aj teraz - zúfalo zápasím so svojim mobilom, ktorý nechce odoslať správu s mojou fotkou, kvôli ktorej som si na líce načarbal „PF 2010“ a nahodil nesmierne veselý výraz (čo trochu bolelo), po chvíli to vzdávam a odosielam dve správy s kratučkým textíkom, ktorý sa ani nerýmuje, nejak to tí ľudia musia prežiť.
Čiže je už polnoc, ovzduším lietajú sms-ky, telefonáty, rakety, delobuchy podaktorí babráci už prichádzajú o prvé prsty v tomto roku (šťastlivci možno stratili tie, na ktorých mali záväzky ohľadom obmedzenia alkoholu alebo mastných jedál) a všetko začína ožívať. V telke tancuje pani Helena, s jej čarovným úsmevom, ktorý je však už pekných pár rokov ten istý a pridáva sa k nej celé publikum. Vzduchom lietajú konfety, (je jedno, že ide o záznam nakrútený v septembri) ľudia sa smejú, popíjajú, dokonca sa objavuje každoročný televízny klenot – ružovolíci pán pri tele so špicatou party čiapočkou na decentnej plešinke a dvomi ženami v strednom veku a elegantných šatách čo mu visia na pleciach ( skutočne! Keď budete dávať dobrý pozor uvidíte ho! ). A do toho huláka otrepaná hitovka, ktorú však statočne tolerujeme, aspoň dnes...
Tak sa teda dívam, čo je to tam vonku za zázrak , pootvoreným oknom sa dnu tlačí sírou zapáchajúci dym a o pár minút je už na skle naváľaná nepriehľadná, sivastá clona...šťastný nový rok.
Neskorá noc a skoré ráno.
Vysvietená miestnosť, na bratovej posteli sa váľajú papiere, kresby , perá a farbičky, opäť sedím za počítačom, sliepňam do monitora a púšťam si hudbu. Ďalší tvorivý večer, veru tak, nemôžem si pomôcť, nožničky položené na skeneri, vedľa nich antistatická handrička na monitor...všetko sa tu len tak nehybne povaľuje a dotvára priestor, ovplyvňuje akustické vlastnosti tejto izby a pôsobí na mňa na mnohých úrovniach. Emiliana Torrini si z repráku ešte ako členka zoskupenia gus gus vyspevuje „Tell me why.“
Pri nohách sa mi trasie pes a zabávam sa na predstave, že včerajšok je odo mňa o rok vzdialený.
Túto noc spať nepôjdem. A vôbec nasledujúci rok by nemal byť rokom spánku ale bdelosti, a tak si pohmkávam a pero sa kĺže po papieri, gulička sa obaľuje atramentom a valcuje čiary, ktoré dávajú zmysel až z vtáčej perspektívy, sem tam klik, úder na kláves, opäť prepisovať heslo do mailovej schránky, rozozvučať strunu na gitare, je to živé, keď sa obklopíte toľkými vzrušujúcimi vecami a odrazu neviete kam skočiť prv do čoho kopnúť skôr a čo zavesiť na klinec, suchý pomaranč, má pútavý zvuk, na chvíľu zabúdam na rozhorčenie(prečo si brat necháva na stole mesiac starý pomaranč?)a napadá ma jednoduchý rytmus, niet nad to vedieť efektívne zabíjať čas...až do rána bieleho.
