O Kostarike som skoro nič nevedela, ale tušenie, že sa jedná o raj na zemi bolo správne. Z jednej strany Karibik, z druhej Pacifik. Sopky, vodopády, pláže obkolesené palmami, pralesy, divoká zver a PURA VIDA livestyle ma uistili, že to bude dovolenka našich snov.
Tak sa aj stalo. Neostávalo mi nič iné ako oprášiť moje konto na couchsurfingu a aspoň prvú noc prespať v San José. Konkurz na nášho prvého hostiteľa vyhral 50 ročný učiteľ pôvodom z Ameriky. Keďže sme boli v San José už od skorého rána, mali sme ešte skoro celý deň, aby sme si to tu pochodili a počkali kým Michael doučí v škole.
Z letiska na nás vybehlo asi 500 taxikárov, ale keďže táto dovolenka bola v duchu low cost, žiadne taxíky nepripadali do úvahy. Naskočili sme do verejného autobusu a za niekoľko kolónov sme sa intuitívne odviezli do centra mesta. Len tak sme brázdili preplnené ulice, navštívili sme niekoľko pouličných marketov, kde predávali všetko od výmyslu sveta. Ľudia milí, usmievaví, strkali nám do rúk ochutnávať čerstvé ovocie.
Dali sme šťavnantý ananás, mango, pravú kostarickú kávu. Samé fajnotky. Na odporúčanie milého Kanaďana z lietadla, sme si kúpili lacnú kostarickú sim kartu, a za 5 dolárov sme mali aj internet v mobile. S týmto luxusom sme vôbec nepočítali.
Nadišiel čas hľadať, kde Michael asi tak býva. Google maps fičali, a tak sme kráčali pekne pešo niekoľko km po uliciach hlavného mesta. Michael skoro dostal infarkt myokardu, keď zistil, že sme prišli pešo až k nemu.
Ževraj je to nebezpečné. Údajne do týchto okrajových častí turisti s batohmi nechodia, a už vonkoncom nie samé ženy. Nám sa to zdalo dosť v pohode. Celú dovolenku sme chceli byť pozitívne naladené a niesla sa v duchu, že nám dvom sa predsa nič nemôže stať. Obzerali sme chatrče, bordel, špinu, pouličných odšťavovačov pomarančov. Dali sme si pivko Imperial asi v najzaprdenejšej krčmičke, pozametali deduškovi čašníkovi rozbitú fľašu, a plné energie sme šľapali ďalej.
Zložili sme batohy v peknom príbytku u nášho couchsurfera. Po chvíli volal Uber, že nás zoberie do jeho obľúbenej časti Barrio Escalante na kávu a večeru. Kedysi to bola obytná štvrť, no teraz si z domov vybudovali rôzne reštaurácie a kaviarničky. Cítili sme sa tam naozaj príjemne.
Dohodli sme sa, že ostaneme u Michaela 2 noci, kým sa rozhodneme kam ďalej. Na druhý deň ráno šiel Mr. B do práce, a my dve sme si našli, že z terminálu 7-10 sa môžme dostať na veľmi známu pláž Jaco. Vyrazili sme skoro ráno, pretože sme vedeli, že pešo nám to na stanicu bude trvať vyše hodiny. Po ceste sme spoznali postaršieho domáceho štamgasta, predstavil sa ako Leo, ktorý sa nám silou mocou rozhodol pomôcť a ukázať nám cestu. Nerozumeli sme si navzájom ani pol slova. Fungovali ruky, nohy, pazvuky a naše uno, dos, tres. Jeho odhodlanie zastavovať premávku mávnutím ruky, aby sme prešli na druhú stranu, bolo priam obdivuhodné. Boli sme hviezdy. Nechceli sme mu však pokaziť radosť tým, že mu oznámime, že my cestu na náš autobus vlastne vieme. Tak šiel s nami, a pre istotu nás predstavil aj šoférovi a dohovoril mu, nech nás vysadí tam kde má. Ujo bol šťastný a my tiež.
Dorazili sme do cieľa. Na pláži sme boli sme boli skoro samé. Teplota okolo 30 stupňov. Spravili sme si chill prvej triedy. To sme ešte netušili, že nás hneď stihne spiecť ako pečené kurence. Slnko bolo cez mraky silnejšie, ako sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Po návrate nás čakal posledný večer s Michaelom. Dali sme si kostarické špeciality na spoločnej večeri. Pán domáci sa nám zdôveril s jeho ťažkým životom na Taiwane. Jeho bývalá žena mu tam zobrala 2 deti, podplatila súdy a on ich nemôže už ani vidieť. Bol to silný večer, no my sme mali tiež problém. Nevedeli sme, kam ďalej a čo bude s nami.
Napísala som preto na couchsurfing, že práve cestujeme po Kostarike, či niekto niečo neporadí, prípadne sa nepridá. Zhodou okolností sa mi ozval chlapík z Puerto Jimenéz, čo bolo asi 8 hodín cesty smerom na juh. Vedeli sme, že je tam v blízkosti džungla do ktorej by sme chceli ísť. Bez váhania mu píšem, že nech nás prosím zajtra večer očakáva. Bol to sprievodca a zároveň couchsurfer. Oznámil, že sa o nás postará, a my celé natešené hybaj cestovať 8 hodín za nejakým divomužíkom.
Čakal nás na stanici a neskôr privítal v jeho polorozpadnutej chajde. Mravce a rôzne hmyzy, smrad, vlhko a jeden matrac na zemi sme brali ako výzvu. Nič, čo by sme nezvládli, tu žijeme PURA VIDA a môžme byť rady, že nás prenocuje, vezme do pralesa a porozpráva zaujímavosti o Kostarike.
Ráno sme si museli ísť dať rezerváciu na vstup do Corcovado National Park. Bez sprievodcu sa tam dostať nedá. Bol to náš sen. Len tak blúdiť tropickým lesom a vidieť všetky tie zvieratá vo voľnej prírode. Nachádza sa v ňom 2,5% biodiverzity celej planéty. Bryan nám povedal, že len 2 percentá turistov Kostariky navštívi túto oblasť. Pred touto divočinou sme však mali ešte celý jeden deň pred sebou. Šli sme na miestnu pláž Precioza. Spoločnosť nám robil iba zatúlaný pes. Vlny mali aj niekoľko metrov, no my sme sa bez váhania do nich hádzali a blbli ako malé deti. Cestou spať nás chytila príjemná tropická búrka a my, premočení do nitky, sme zakotvili v talianskej reštaurácii na výbornej kostarickej pochúťke.
50 kilometrov v džungli
Nastal deň D. Ráno budíček niečo po štvrtej a hor sa na dobrodružnú výpravu. Už po ceste z Puerto Jimenéz do Corcovada sme videli množstvo opíc, no to sme ešte netušili, čo nás ešte len čaká. Vystúpili sme z auta a začali sme kráčať plážou cca 3, 5 km. Tam bola základňa, kde sme sa zapísali a naplnené pocitmi šťastia a emócií sme vstúpili do divočiny.
Bryan zastavoval vždy keď zhliadol nejaký pohyb. Pavúky, štyri rôzne druhy opíc, nádherné modré motýle tzv. Morpho, vtáky od výmyslu sveta, tapír. Tá fauna a flóra sa nedá slovami ani opísať. Skúsili sme si, ako chutí ibištek. A áno, jedli sme aj termity. Vlastne boli chutné, treba ich len poriadne rozhryznúť, aby bolo cítiť ich chuť. No hotové Tarzanie ženy.
Dokonca sme si vykácali vlastný kokosovník. Bola to celkom makačka, ale poviem pravdu, chutnejší kokos som ešte v živote nejedla.
Náš cieľ bola základňa Siréna, kde sme sa mali dostať pred zotmením. Čakalo nás niečo cez 17 kilometrov v nesmiernych horúčavách a popáleninami na ramenách. Keď sme už naozaj nevládali, jednoducho sme sa hodili do oceánu, len tak si užívali prírodu, zvuky zvierat a neskutočné výhľady.
Boli sme asi v polovici. Dali sme si obednú prestávku, keď tu zrazu Bryan ohlásil, že sa k nám blíži puma. V tom momente mi prestalo chutiť a v hlave som si predstavovala ako utekám pred nejakou kostarickou pumou a už ma v živote nikto nenájde. Vravím si fajn, čo ťa nezabije to ťa posilní, no radšej poďme chytro ďalej. Je faktom, že v Corcovade sú aj pumy, no my sme to šťastie, resp. nešťasie nemali, a v tomto momente to bol to iba žart. Čo však žart nebol, bol fakt, že nadišiel čas, aby sme prekročili rieku s krokodílmi. Bol to nesmierny adrenalín. Batoh nad hlavu, nikdy nevieš, aký silný bude prúd, a kde presne je krokodíl alebo nebodaj celá krokodília família. Mami, to len znie nebezpečne. Všetko sme mali pod kontrolou. Je to však jeden zo zážitkov, na ktorý určite v živote nezabudnem.
Už sme skoro doma. Teda na základni. Ešte sme niekoľko desiatok minút pozorovali opice, ako si len tak skáču v korunách stromov a je im dobre. Užili sme si západ slnka pri oceáne, dali spoločnú večeru a zmorení išli spať. Ubytovanie bolo na nezaplatenie. Boli to len dvojposchodové postele v prírode a na nich sieťky proti hmyzu. Zaspávanie pri všetkých tých čvirikajúcich a opičích zvukoch bolo neskutočné.
Ešte predtým ako sme zaspali nám náš namotivovaný sprievodca zahlásil, že zas vstávame o štvrtej. Ráno. Giiiirlz, tak nás volal, musíme predsa stihnúť východ slnka nad riekou s aligátormi a iné srandy. Za iných okolností by som bola z tejto myšlienky natešená, no pravdupovediac, mala som chuť ho prizabiť. Nie Domina, nechceš ísť predsa sedieť. A tak len hlboký nádych, výdych, a s úsmevom sme prikývli na znak súhlasu. O pár hodín neskôr budíček. Čelovka na hlavu a prechod džunglou. Moje telo malo dosť. Horúčka, pľuzgiere, odreniny. No stálo to celé zato a teraz to hodnotím asi ako najlepší zážitok z Kostariky.
V poobedných hodinách sme sa vrátili na miesto, kde nás vysadilo auto deň predtým. Dali sme si tam zaslúženú čerstvú kokosovú šťavu, pivo a rozmýšľali sme nad stanovačkou pod vodopádom v okolí. Znel to ako fajn nápad. Tak sme nasadli všetci traja do nejakého auta, čo smerovalo do Puerto Jiménez. Auto zrazu zastalo a my sme teda vysadli niekde na polceste. Výborne. Sme v zadku. S Lenou sme mali trošku vydesené pohľady, že vlastne stanovať až tak nechceme ísť, len Bryan na tom trval. Super bolo, že ten, čo nás viezol nám ani nestihol dať stan a zdúchol ako gáfor. Takže stanovať sme už ani ísť nemohli. Od radosti sme zaparkovali v nejakom miestnom bare na pive, teda zrovna troch. Bez stanu, bez odvozu a s vedomím, že zas nevieme, kam naše kroky povedú v nasledujúci deň.
Bryan zahlásil, že sa nemáme báť, že príde po nás nejaká MHD s názvom Colectivo. Čakala som hocičo, ale toto mi silno pripomínalo dodávku na prevoz kráv a iného dobytku. Bola to neskutočná sranda, hrkotali sme sa vyše hodiny a domáci sa na nás veľmi bavili. Začalo pršať, takže nás ten igelit nad hlavou moc neochránil. Nám to však bolo jedno. Neskutočne sme si užívali tú jazdu.
Vybláznili sme sa ešte v daždi. Veľa sme sa smiali. Dali sme si rýchlu večeru, pivo a oznámili sme nášmu sprievodcovi Bryanovi, že skoro ráno, teda o piatej, odchádzame niekam na východ. Mali sme sa tu veľmi dobre, zážitkov kopec, no chceli sme sa pohnúť ďalej.
Unavené, no spokojné sme prišli sme k nemu domov. Zrazu scéna, že jeho matrac ukradli, kým sme boli preč. Fajn. Trošku zvláštne, ale budiš. Tak sa nanominoval k nám do postele. Rázne sme to odmietli, a ponúkli sme mu náš matrac. O tom čo nasledovalo ďalej, sa nám ani nesnívalo. Začal po nás vrieskať, že buď bude spať s nami na jednom matraci, alebo sa máme v noci pratať niekam do hostela. Toto je Bryan? Ten Bryan, s ktorým sme strávili tri neskutočné dni? Bolo nám z toho zle.
Vedeli sme, že nám ide za šesť hodín autobus, ale naozaj sme nevedeli, čo sa môže stať a čo čakať od takéhoto človeka. Tresol dverami a niekam odišiel. Vedľa údajne býval drogový díler, tak nám bolo ešte horšie. Nevedeli sme či sa máme smiať, či plakať, či utekať, či čo. Smozrejme sme zachovali chladnú hlavu, Domina a Lena sa nezľaknú ničoho. Asi po pol hodine sa vrátil, ospravedlnil a objal nás s tým, že sa iba cíti strašne sám a chce byť len s nami. Nech žije couchsurfing. :) Bryan je dobrý človek, len sa trošku neovládol :)
TO BE CONTINUED
......Naša cesta pokračovala ďalej smer Karibik aneb ako sme šli na večeru a miesto toho nám beznohý rastaman ponúkal trávu, domácu pálenku a iné srandy. Alebo narodeninová noc v teplých prameňoch a útek pred ďaľšími couchsurfermi. Alebo ako sme sa náhodou ocitli v niekoľko hviezdičkovom hoteli s vnukom známeho slovenského hudobného skladateľa...Ak sa blog páčil, určite napíšem aj pokračovanie. :)
videjko:
Ďakujem za prečítanie. :)
