Čakalo ma vyšetrenie, bežné a klasické. Čakáreň bola natrieskaná, a tak mi nič iné nezostávalo ako čakať. No čo už. V podstate som bol aj rád, lebo som si mohol konečne prečítať celé noviny. Niekoľko minút po mne sa dovalila cigánska rodina. Mladá Cigánka so svojou dcérou, ktorej vek sotva dovršoval osemnásť rokov. Tá za sebou vláčila svoje asi päťročné dieťa. Otecko sa ešte nedostavil. S veľkým krikom a so správne kvalitným smradľavým puchom zasadli na stoličky. Poobzerali sa po čakárni a mladšia Cigánka vypustila do éteru nadávku s poznámkou, prečo majú gadžove furt rakovinu (asi sa jej nepáčilo, že tam čaká toľko pacientov). Takmer po desiatich minútach mladá Cigánka začala pýtať od svoje matky peniaze s tvrdením, že Olinka, jej dcérka, má hlad. Staršia jej dala niekoľko mincí, čo ju rozčúlilo. „A čo mam kuric, tvoj ch..j?“ ohriakla mladá Cigánka svoju matku. Ta jej čosi zašvitorila po cigánsky a dala jej päťeurovú bankovku. Po krátkej chvíle sa mladá vrátila aj s dcérou Olinkou, ktorá držala v ruke jeden rožok. Následne staršia Cigánka zaspala a začala chrápať. Ja som navštívil wc, pri pisoárov bol jeden pacient, a preto som šiel k záchodovej mise. Všimol som si, že chýba toaletný papier, čo mal len utvrdilo v tom, že naše zdravotníctvo je v riadne riti. Keď som sa vrátil, mladá Cigánka sa zdvihla a oznámila svojej matke na plne hrdlo, že sa ide „vysrac“. Očividne nerobila rodové rozdiely a vtrhla na mužské wc. Hneď mi preblesklo hlavou, ako asi bude riešiť problém s chýbajúcim toaletným papierom? Zo sebou si neniesla žiadne servítky, proste nič. A výsledok? Po niekoľkých minútach vyšla a pekne sa uhniezdila na stoličke v čakárni. S hygienou si hlavu nelámala. Malej Olinke asi bolo dlho, a tak systematicky v pravidelných intervaloch začala kopať do nohy stoličky. Po čase to začalo ísť každému na nervy. Staršie dámy, si už začali šuškať. Predsa len, ak čakáte niekoľko hodín na malom priestore, potrebuje aspoň relatívny a minimálny pokoj. Uplynula asi pol hodina a malá Olinka neprestávala. Jedna staršia dáma sa obrátila k mladej Cigánke s otázkou, či by jej dcérka nemohla prestať a že ostatných to vyrušuje. Na ňu sa však mladšia Cigánka hneď oborila. S krikom jej povedala, aby sa do Olinky nestarala, že keď je na hlavu a boli ju hlava, nech ide k psychiatriu. Že ona „zna svoje práva“, a že jej Olinku „gadžove diskriminujú, bo jej závidza krasu“, „že poražka jej do hlavy (tej staršej pani) uderi, a že „ona zavola do Evropy“. Pohoršilo to všetkých, čo sme tam boli, a kontrovali sme im. Cigánky následne s krikom a nadávkami vyšli z čakárne. O chvíľu dorazil otecko (asi ho poslala rodinka úžasných), postavil sa pred dvere do ambulancie a sám pre seba hučal, že čo to je, prečo tak dlho čaká jeho Olinka s matkou, on veru nemá čas, lekárka žije z jeho daní (neviem z akých, keďže podľa zápachu a vzhľadu evidentne nikde nepracoval), on sa bude sťažovať. Otočil sa na päte a s poznámkou, že on „poj..e do pyska ministra “, odišiel.
Počas vyšetrovania mi lekárka povedala, že počula ten krik, a že je to tu každý deň. Proste je to tak a býva aj horšie. Neraz volala políciu. Po odchode som postrehol v čakárni staršiu Cigánku s dieťaťom. Manželský párik som videl opodial na lavičke vychutnávať lahodný mok tzv. čučo. Už im bolo dobre, len keby nemuseli čakať.
Cigáni niekedy mali svoje vstupovanie, svoje zvyky a svoju tradíciu. Ako malý si pamätám starých Cigánov, ktorí stále úslužne pozdravovali moju babku a dedka na ulici. V nedeľu sa muži obliekli do starých oblekov a ženy do cigánskych šatiek. Pracovali a pevne držali svoje rodiny pokope. Slušnosť a disciplína navonok boli samozrejmosťou. Ešte pred revolúciou, keď som bol v prvej triede na základnej škole, boli vcelku slušní. Dokonca vtĺkali svojim deťom do hlavy, že pani učiteľka ma vždy pravdu a keď aj nemá, tak majú byť ticho. Po revolúcii sa mnohé zmenilo. A najviac to bolo vidno na vyrastajúcich deťoch.
