Už dávno títo pomýlenci nenosia hákové kríže, nášivky SS, dve osmičky a už dlho neprepažujú. Majú oveľa „sofistikovanejšie“ metódy. Nosia trička kapiel, ktoré policajtom nič nehovoria, obliekajú sa do značiek, ktoré sú známe len vo väčších mestách, respektíve obliekajú sa do decentnej čiernej (dlhé kabáty), vyberajú si aj o trošku lepšie puby a už sa neožierajú do nemoty. Od tých dôb sa mladí chlapci trošku zmenili. Ich image sa presunula do vôd tzv. splynutia s davom. Niekotrí dokonca nosia piercing, nagelované vlasy, nízko stiahnuté rifle. Nájdu sa aj takí, čo fušujú do hip-hopu a hardcoru. V podstate náckovia nikdy svoj štýl nemali a kopírovali najmä skinheadov (maskáče, tzv. bombéry, obuv, holé hlavy). Naposledy vykrádali celý systém tzv. Leaderless. Dokonca sa už dnes sami nenazývajú skins, ale bielymi svetoobčanmi. Podaktorí sa ukrývajú aj pod trochu zvláštnym označením NS black metal. Mladšia krv v pohode húli trávu, papká tripy a sú strašné drsní. Ich mylné predstavy o jednej rase však pretrváva. Jednoducho povedané, policajti bez pravidleného prísunu informácií len veľmi ťažko zistia, kto sedí v bare. Rovnako majú mnohí zmätok v samotných pojmoch. Oi punk alebo skinheads nemá nič spoločné s neonacistami, čiže s národnými socialistami. Niekedy sa omylom zaistí osoba, ktorá je obyčajným oi punkerom (v podstate neškodným), odmieta rasizmu, no je tlačená z oboch strán – od policajtov a od náckov.
Ďalším problémom je malosť mesta. Ak aj je podzrenie na osobu XX, tak táto osoba má ujka, strýka, bratranca, suseda, krstného, toho a toho a ten pozná takého a takého policajta, úradníka na súde, prokurátora. A predsa sa nebudú narúšať trvalé priateľské vzťahy pre dočasnú pochábosť mladosti. Veď z toho mladý vyrastie.
Na prvý pohľad sa títo násťroční zosmiešňujú a ani si to sami neuvemujú. Niektorí vyrastú a dospejú; iní nikdy, no aspoň toho nechajú. Ale stále sa nájde nejaké malé percento, ktoré to bude myslieť vážne. Pri živote ich udržujú mazáci, ale tých zase nikto nestíha. V skratke distigovaní muži, ktorým tiahne na tridsať a sú mimo oka Veľkého brata. Akurát tak nahúckajú mladých, aby niekoho, čo i len trochu odlišného provokovali a možno aj fyzicky napadli. Ono sa to zdá nepodstatné, ale poznám ľudí, ktorí sa museli pred nimi veľmi rýchlo ponáhľať preč.
Všetko to, čo som zapísal, som zažil na vlastnej koži. V priemernom pube sedia naši pomýlenci, vedľa nich omladina a o stôl ďalej my, ostatní. Medzi nami aj zopár policajtov. Je pravdou, že voľný čas a práca nejde dokopy, ale zase sa nedá večne prehliadať tento problém, ktorý pomaly, pomaličky, ale isto buble aj v našom meste.
