Aby som do problému zasvätil aj cezpoľných: Mesto Trebišov nemá priestor na pochovávanie svojich zosnulých. Počet pohrebov stúpol a mesto môže mŕtvych klásť do zeme tak do marca roku 2009. Potrebujeme tak väčší priestor, a preto primátor s poslancami navrhli výkup pozemkom za cintorínom od občanov. A všetko sa zlomilo na cene. Jedna strana tvrdí, že občania, zahnali mesto do kúta, kalkulovali a pýtali viac. Druhá strana sa cíti očiernená a tvrdí, že by pristali aj na menšiu sumu, že nejde o ornú pôdu, ale o záhrady a že vlastne mesto sa ani nesnažilo vyjednávať výhodnejšiu kúpu. K tomu sa však nechcem vyjadrovať. Jednak som, ako obyčajný občan, nebol na rokovaniach, jednak nemám dostatočné dôkazy, aby som sa mohol prikloniť k jedným alebo druhým, a jednak vidím problém na úplne inom mieste. Tieto nezhody sú len dôsledkom bomby, ktorú počul každý a dosť dlho. Na margo poslancov chcem len podotknúť, že aspoň jeden nemenovaný poslanec sa chlapsky priznal k tomu, že to bolo ich zaváhanie.
Keď som asi pred desiatimi rokmi šiel s rodinou na pohreb, spýtal som sa už nebohého dedka, dokedy budeme mať miesto pre pochovávanie. Už vtedy bolo každému z obyvateľov jasné, že kapacita cintorína je nedostačujúca. Už vtedy sme si všimali, že sme akosi blízko plotu, že tej trávnatej plochy je málo. Museli to vidieť aj vtedajší poslanci, primátor, správcovia cintorína, kňazi, prosto všetci. Nič sa však nedialo. Typické. Pokiaľ choroba nie je v poslednom štádiu, liečiť netreba. Veď možno telo vydrží do konca volebného obdobia, a potom nech sa o neho starajú tí druhí. My už tu nebudeme. A keby aj, tak sa začína odznova. Choroba však napácha oveľa väčšie škody, keď prepukne naplno. Takisto si vyžiada oveľa väčšie náklady. Obrana poslancov, že počet pohrebov rapídne stúpol a miest sa rýchlo pomíňalo, neobstojí. Pretože, aj keby počet úmrtí len mierne stúpol, miest by bolo stále málo. Možno by sme bod varu nedosiahli v marci 2009, ale do konca roku 2009 určite. Pár mesiacov by nás nespasilo.
Máme nejaké ponaučenie? Máme! A zoberieme si z toho nejaké ponaučenie? Možno!
Po prvé : Podľa predpokladov po rozšírení kapacita cintorína vystačí na asi 10 rokov. Dobre. Lenže to nie je veľa. Nestačí to! Pohrebov môže byť menej, ale aj viac. Racionálne zmýšľajúca spoločnosť počíta stále s tým horším scenárom. Pre istotu. Čo ak sa tých 10 rokov skráti na 8? Chápem však, že nemôžeme plochu cintorína naťahovať donekonečna. Je to nemožné už len z toho dôvodu, že za cintorínom nám rastú nové domy a nové ulice. Tí, ktorí si tam postavia domy na niekoľko desaťročí života by ťažko niesli pocit približujúcich sa pomníkov. Nikto nechce hroby za oknami. Takže v súčasnosti mestské zastupiteľstvo len zmiernilo ťažkosti, ale nedostránilo ich. V tomto volebnom období to už nestihnú, a preto apelujme na budúcich poslancov, aby v dostatočnom predstihu a včas vytvorili jasnú víziu: „Čo s cintorínom?“ Aby sme nehasili na poslednú chvíľu s drahými hasiacimi prístrojmi. Cena – hoc aj najlacnejšej ornej pôdy- bude rásť každým rokom. V roku 2011 bude stále lacnejšia ako v roku 2017.
Po druhé: Je potrebné si do budúcna vyjasniť, akým smerom sa bude rozrastať plocha? Ako som už naznačil , všetko má svoje hranice. Presne stanovený plán na budúce roky by mal napovedať, či sa oplatí dokupovať pozemky – rok čo rok drahšie, alebo jednoducho nájsť priestor pre nový cintorín. Šlo by síce o vysokú investíciu, ale na oveľa dlhší čas. A samozrejme pri dobrom projekte by mohol svojou funkčnou a estetickou stránkou prevýšiť terajší.
Po tretie: Terajší a budúci poslanci, primátori, prednostovia by si mali postrážiť okolité pozemky. V jednom nemenovanom malom mestečku na západnom Slovensku pred dvoma rokmi úrady záhadne a potichu zmenili ornú pôdu na záhrady a tie na stavebný pozemok. Špekulantov je stále dosť a keď sa im naskytne priestor, budú chcieť zarobiť aj na mŕtvych. Z toho dôvodu by naši volení zástupcovia mali brojiť proti tichým tikajúcim bombám, aby sa tie nespojili do jednej hlasnej a obrovskej. Jednu sme už s problémami a načas uhasili. Nakrátko!!!
Mnohí z nás myslia dopredu, no niektorí pozadu. Verím však, že sa dostatočne ponaučíme a nebudeme sa obšívať polroka pred totálnym kolapsom, aby sme potom zbytočne nerozvírili pokojné medziobčianske vzťahy. Očierňovania bolo dosť, nikto ho nechce a viem, že ani vedenie mesta.
